A odhalil s úprimnou tvárou
mne nepoznané
poľné zákutia
cesty tulákov
čo neblúdia po svete
ale životom
v snahe nájsť
krásy
zhmotnené metafory
čo ich pohladia po tvári dotykom.
Nie len slovami...
Prečo zrazu vytrhávam korene
napriek toľkej bolesti
zo stereotypu dní
všedného šera?
A rozumiem vetru
severáku
čo signálom pre blúdiacich vždy bol
že nastal čas
že našli miesto
tábor
lásku.
A ja s batôžkom ilúzií
zložila svoju ťarchu
som pri rieke
čakajúc na teba...
(Čakám tam aj teraz...)
Prečo si len dovolil láske poštekliť
moje mĺkve telo?
Prečo si len zapálil oheň v mojom kráľovste
temnoty?
Prečo si len oživil už
nebohý úsmev?
Prečo si len rozosmial mi
večne smutné oči?
Prečo si len pokropil
svojím smiechom
pohľadom
vyschnuté pláne citu?
Prečo si len zaklíčil
v púšti steblá trávy?
Prečo si len zaspieval
keď chýbali melódie?
Prečo si len bol taký...
...ideálny?
Bol?
Si?
Alebo budeš?
Naveky?
