Keď sme Ťa v januári prijímali do Systému, veľmi si sa mi vryla do pamäti. Mala si 23 rokov a chcela dokončiť školu. Dievča ako ja kedysi. Fotku som ešte aj dnes vedela do detailu opísať. Krásna rodina. Usmiata mamka, fešák otec a 4 krásne dcéry. Ty najstaršia. Najmladšia len drobizg, zlatučký...3 rôčky tuším. A ostatné sestry študentky.
Všetko som si to do detailu pamätala. Aj Tvoj list, Tvoju odvahu čeliť rakovine, Tvoj optimizmus. Spoznať som Ťa nestihla.
Dnes som potrebovala nájsť Tvoju zložku. Máme tu 6 skríň. Postupne ľudské osudy, bolesť, odvaha, nádej...Už skoro tritisíc. A máme aj siedmu skriňu. Niekedy mám pocit, že z nej počujem šepot, možno plač. Tam sú tí, čo svoj boj dobojovali.
Tak som Ťa išla nájsť. Do jednej z tých šiestich. Keď zoberiem do rúk kopu zložiek a listujem, mám zvláštny pocit...2132, 2133,2134...Nie vždy však idú všetky čísla za sebou. Keď niektoré chýba, pichne ma pri srdci. Siedma skriňa? Snáď ktosi sám požiadal o vyradenie, možno sme vyradili mi na základe pravidiel. Ale predsa..Viem, že väčšinou tá medzera medzi číslami znamená bolesť, smútok, stratu.
A tvoje číslo chýbalo. Už zase! Kurnik! Dnes nie...Prosím! Začala som pátrať. S trasúcimi sa rukami som naťukala Tvoje meno do počítača. Vbehla do druhej kancelárie. Našla zložku pripravenú na vyradenie. A v nej toto:
A pod tým poznámka: Telefonovala 08/2010, na vlastnú žiadosť prosí o vyradenie pre celkové zlepšenie situácie. Nech môžeme pomáhať iným.
Mária, klobúk dole. Pred Tvojou odvahou, optimizmom a rozhodnutím.
Prajem Ti veľa šťastia. Z celého srdca. A nech Ťa u nás už neuvidím:-)
Ľ.
