Udalosť roka na dedine, životná udalosť pre dieťa. Pointa nie je zložitá. Dieťa oficiálne prijme do svojho života Ježiša. A tak by malo aj oficiálne začať žiť podľa toho, ako tento múdry človek kázal. A nech sme veriaci alebo nie, to kázanie je múdre. O pokore a láske k blížnemu.
Rozmýšľam, ako sa asi kazateľ cíti, keď je dnes svedkom svojskej verzie jeho učenia. Najprv vidí deti ako sa tešia. Možno aj na nové hodinky a laskonky. Lebo také sú. Čisté a úprimné. Potom ale uvidí niekoľko oddaných kresťaniek pred oltárom, ktoré celý večer vrámci príprav v kostole pošušky riešia, či tie ich deti musia ísť na príjímanie s tými rómskymi. Počúvam ich a akosi lovím v tej svojej vierou občas neistej duši, či mi niečo pri štúdiu katechizmu neuniklo.
To bolo minulého roku. A dnes? Ešte lepšie. Ako je zvykom, k oltáru pár vybraných detí počas obradu nesie obetné dary. Detí by malo byť šesť. Opäť sa niekto pokúša o rovnosť aspoň pred Kristom. Pôjdu tri deti rómske a tri nerómske. Vlastne nepôjdu. Lebo dnes iné kresťanky odmietajú nechať svoje deti kráčať s rómskymi k oltáru. A tak sa z neho niekto smutne díva na päť tmavých školáčikov a jedného „odvážlivca", ktorému to vôbec nevadí.
Deti. Tretiaci. Možno dnes mohli mať pocit, že by to predsa len mohlo ísť. Že by sme tu vedeli spolu žiť. Aspoň v mene kresťanskej lásky. Ale v ich najdôležitejší deň na tom najdôležitejšom mieste to niekto opäť poprie.
Rozmýšľam, čo sa stane, až takýto kresťania umrú. Očakávajú predsa nebo. Ale čo ak tam budú aj nejaké rómske deti? Poprosia Ježiša o biele separé?
