Ale chémia priamo do žily. Cesta, ktorá by autom trvala hodinu, trvá
sanitkou niekedy aj štyri, päť. Pacienti sa zbierajú po mestách a
dedinách. Zatial, čo vy predsa len skúšate do seba dostať jablko, tak
sa niekto na pokraji síl pozvracia. Detičky, dospeláci aj dôchodcovia.
Všetci na tej istej lodi - teda skôr v tej istej sanitke... na ceste
za nádejou.
A aj tam sa udeje niečo, čo stojí za to povedať to do sveta. Možno
dôkaz života po smrti.:
Včera mi prišla táto správa:
Rad by som len vysvetlil, preco som dnes poslal na ucet vasej nadacie 260
eur. 16.5.2011 bol pochovany moj otec, ktory zomrel na rakovinu. V tento
den by mal narodeniny. Ked chodieval po vysetreniach sanitkou, tak sa
stretaval pravidelne s jednym malym dievcatkom (jej vek neviem, ale
maximalne 1. stupen ZS). Vzdy ho velmi dojalo, ze uz tak male dieta musi
znasat velke trapenie vyplyvajuce z tejto choroby. Tak sme prisli s
myslienkou, ze keby sme skusili poziadat ludi, ktori pridu na pohreb, aby
nedavali peniaze za velke, tazke vence, ale aby odovzdali nejaku cast
prostrednictvom vas detom, ktore trpia onkologickou chorobou rovnako ako
jeho mala spolucestujuca.
S vdakou Roman
Milý Roman, otca si pred štyrmi dňami pochoval . Ale on nám včera
poslal pre svoju malú chorú kamarátku 260 EUR. Možno sa aspoň nejaký
čas nebude musieť terigať niekoľko hodín sanitkou, ale namiesto toho
ju ocko posadí do auta a zvládnu to za hodinu...lebo budú mať opäť
na benzín. A možno si budú po ceste aj spievať, aby zabudli kam idú.
Lebo otcovia dokážu veľké veci. Ako ten Tvoj...aj po smrti.
