Napriek obavám som sa rozhodla tomuto snu podriadiť časť svojho života. Zvykala som si v podstrešnom byte na veľké teploty, chodila som na kúpalisko, absolvovala som kurz prvej pomoci a sem tam som sa pobila s deckami na ulici.
Pripravená som čakala na príležitosť.
Vidina, ako ma oceňujú za hrdinský čin roka, ma neraz dostala do trápnej situácie. Vyfackala som driemajúceho na pláži v nádeji, že ho preberiem z bezvedomia, tajne som sledovala potenciálnych samovrahov a vrahov až kým na mňa sami nezavolali políciu a k páriacim sa mačkám v parku som nahnala sanitku s vierou, že zachránim odložené nemluvňa.
Nič veľké sa však neudialo. Kde sa stala chyba?
Prešiel čas. Rástla som a začala hľadať pravdu. Ako to teda je? Čo robím zle?
Do cesty mi prišlo malé okaté špinavé dievča s veľkou sviečkou pod nosom. Vtedy mi to došlo. Mala to v tých očiach. Zvyšok som našla v krízovom centre, kde bývala. Neskôr v sociálnej bytovke, medzi prostitútkami, v detskom domove a na onkológii. Objímala som malé smutné deti - bez rodičov, neľúbené alebo smrteľne choré. Nosila som k nim hrávať sa tie moje - milované a zdravé. Ten rozdiel bolel.
Nemusí to byť autonehoda, požiar, infarkt... Ľudia umierajú často na samotu a nelásku. Topia sa v zúfalstve, horia pre nesprávne veci. Narážajú na násilie, bojujú s našim sebectvom.
Zachrániť im život znamená nezakrývať si oči pred pravdou, nebyť ľahostajný, žiť s nimi ten ich život. Nie je potrebné vzdať sa kariéry, rodiny, postavenia a žiť ako pustovník, alebo filmový hrdina, aby bol niečí život zachránený. Stačí každý deň, tak samozrejme ako si napríklad umyjeme zuby, podať pomocnú ruku, niečo obetovať. Darovať krv, kúpiť Nota Bene, stať sa Dobrým anjelom, navštíviť núdznych...
Nebudem už asi ani hasičom, ani záchranárom a ani Lekárom bez hraníc. Ale po umytí zubov idem na vec. Ulica, nemocnica, transfúzna stanica, námestie, ošarpaný domček...sú všade a sú odkázaní na nás - zdravých a silných.
