... máme jedinečný deň v Bosne a Hercegovine.
Zdržanie, ktoré nám škodová udalosť a jej riešenie pôsobili, znamená, že nestihneme všetko, čo sme si v Bosne naplánovali. Mali sme ísť na vodopády Kravice a do Medjugoria (mariánske pútnické miesto) alebo Mostaru (mesto s vysokým kamenným mostom), podľa situácie. Tieto miesta sme si vybrali, pretože sú pohodlne po ceste do Kotora, kde sme mali nocovať. Nakoniec budeme radi, ak stihneme aspoň niečo.
Diaľnica zo Splitu do Bosny je široká, nová, prázdna. Od mora sa rýchlo stáča do vrchov a vynie sa pomedzi tie zvláštne Dináre, skaliská nariedko zarastené borovicami. Pekné vyhliadkové miesto na malú zastávku si môžete spraviť v obci Vrgorac, neďaleko bosnianskych hraníc, kde skalité vrchy vidíte na všetky strany.
Hraničný priechod s Bosnou, ktorým nás poslala navigácia, bol akýsi omyl. Cesta to síce bola, ale aká- na jednom mieste cez cestu zrazu zavretá závora, pri nej postavená unimobunka. Nikde nikoho, len autá z oboch strán prichádzali, zmätení vodiči vystupovali, prezerali si fotopascu na závore, znovu nastupovali a otáčali sa. Otočili sme sa aj my. Cesta k ďalšiemu priechodu znamenala zase krátke zdržanie, ale nakoniec sme k parkovisku pri vodopádoch Kravica dorazili. Parkovisko je obrovské, a v letných popoludňajších hodinách bolo celé plné. Rasťo Chvála z Garáž tv má jedno video, v ktorom sa sem tiež pokúsil ísť, ale to plné parkovisko ho odradilo a na vodopády nešli. Nám sa kdesi vzadu podarilo nájsť miesto. Vyložili sme deti a ovalilo nás také teplo, že som si myslela, že mi zhorí koža - pálila ma po minúte- a to sme boli v bielom a natreté päťdesiatkou. Deti sme naložili do kočiarov a ponáhľali sa pod striešku ku kasse zaplatiť vstup (cca 20 eur). Tie kočiare sa ukázali ako blbosť. Za kasou sme zistili, že k vodopádom sa ide smerom dole, po 400 schodoch - na tom saharskom slnku sme teda poskladali kočiare, mentálne sa pripravili na zostup- a tu sa na nás usmeje šťastie- prichádza minivláčik, ktorý za neurčitú sumu drobných (pre miestnych tak, pre turistov inak) zváža ľudí dole. Hneď sme nasadli.
Teraz chcem povedať- v horúce letné popoludnie na vrchole sezóny sem nikomu neodporúčam prísť. Dole bolo toľko ľudí, že ani postaviť sa nebolo kde. Našli sme si nejaký vzdialení kútik, predýchavali sme. Ja som sa práve rozlúčila s plánom navštíviť dnes ešte Medjugorie alebo Mostar. Ale podarilo sa mi deti pomaly prezliecť do plaviek dostať sa s nimi do vody- ach, to osvieženie - všetky sme sa hneď cítili lepšie. Prezliekanie naspäť bolo náročnejšie. Absencia spŕch a veľmi provizórna hygiena na unimobunkovom wc. Čo hodnotíme pozitívne, je, ako lacno a dobre sme sa najedli- balkánsky mäsový tanier a šalát stáli asi 4 eurá. Celá rodina sme sa najedli za asi 10 eur. A ja som si zaplávala k vodopádu. Vodopád bol krásny a plávanie k nemu mi pripomenulo juhoamerickú telenovelu, kde sa Facundo Arana ako Yago kúpe v Igaucú. Takže vás neodrádzam od návštevy. Len od návštevy v špičke. O piatej ráno alebo deviatej večer to tam musí byť raj. Snažili sme sa rýchlo odísť, ale aj tak sme z parkoviska vyrazili až pred šiestou. Navigácia nám ukazovala do Kotoru 3,5 hodiny, nám to trvalo 5. Zákruty, divočina, túlavé psy, veľmi pomaly idúce kamióny, lesný požiar. Veľmi úzka cesta popri pobreží, kde sme sa neustále museli vyhýbať protiidúcim autám. Výpadok prúdu, neosvetlená cesta. Toto všetko nás stretlo.
Bolo to dobrodružstvo. Pre mňa to bola cesta na konci sveta. Určite na konci môjho mentálneho sveta. Niečo o vojne sme sa učili, ale prečo je v mestečku Čapljina cez celý činžák namaľovaný chorvátsky znak a o pol hodinu neskôr pri Komanje Brdo míňame obrovský monument v srbských farbách s nápisom Republika Srpska? A pomedzi to dedinky s minaretmi aj kostolmi, cintoríny, na ktorých sú moslimské aj kresťanské hroby?
Dovzdelala som sa na wikipédii. Ozrejmím to v skratke- na území Bosny a Hercegoviny žijú tri hlavné národnosti- Chorváti- katolíci, Srbi- pravoslávni a Bosniaci- moslimovia. Na začiatku 90 rokov spravili Srbi s Chorvátmi tajnú dohodu, že si toto územie rozdelia, Bosniaci-moslimovia boli vo veľkom vraždení, postavili sa však na odpor a z rozdelenia krajiny vzišlo. Bosna a Hercegovina sa dnes skladá z autonómnych oblastí - Republika Srpska, kde žijú prevažne pravoslávni obyvatelia a federácia Bosna a Hercegovina, kde žijú prevažne bosnianski moslimovia a Chorváti. "Prečo sa teda tá Republika srpska nepripojí k Srbsku?" rozmýšľala som. Odpovedala mi kamarátka Ružica:" Pre Srbov nie sme Srbi. Sme Bosniaci. Vidia nás iných ako sme oni, oni nás nechcú."
Mimochodom, kto je Ružica?
Pre mňa je to švajčiarska kamarátka- narodila sa tam bosnianskym rodičom, no ona tvrdí, že ako Ružica Radič, (nie Ute Thoman) švajčiarka nikdy nebude. Jej rodičia sú pravoslávni, v bosnianskom sčítaní obyvateľov by ju teda zaradili k srbom. Ale kamarátka Liljana, Srbka, to jasne oddelí- nie Srbka. Bosnianska srbka. Švajčiarska bosnianska srbka? Zložité je to.
V momente, keď zapadá slnko, sme niekde v bosnianskej pustatine. Poďme si pustiť dron, navrhnem. Okolo nás sú vrchy, suchá tráva, osada troch rozpadajúcich sa domov a jeden túlavý pes, ktorý na nás zo zrúcaniny pozerá. Nepočuť autá, nepočuť ľudské hlasy, nepočuť nič. Prísť na hranicu poznania býva zvláštne. Niekedy to však môže byť aj romantické. Dron stúpa do výšky a štyia dobrodruhovia mu kývajú.
(Pokračovanie S deťmi po Balkáne, časť tretia- Čierna Hora- Zátoka Boka Kotorska, Kotor, Bar, čiernohorské pobrežie)
PS. Keď sme sa konečne dostali o polnoci do postele, zistila som, že sme v inom ubytovaní, ako som plánovala. Staršia dcérka sa pri prekládke z auta zobudila hladná, Filip jej vytiahol keksík Vesnu a spravil jej polnočnú párty. Ráno nás na stole čakalo asi 80 mravcov.
