Príbeh Lucie

Písmo: A- | A+

"Spoznala som ho na detskom ihrisku, kde robil program deťom z detského domova. Zapáčil sa mi. Do pár týždňov sme sa dali dokopy. Časom sa nasťahoval ku mne.

Bol pozorný a obetavý muž. Po pár rokoch som otehotnela a vtedy to začalo byť peklo. Dal sa na drogy a začal ma citovo vydierať, biť. Keďže nepracoval, musela som mu odovzdávať všetky moje peniaze. Ak nebolo po jeho, zmlátil ma. Áno, poviete si, prečo som od neho neodišla, ale to nie je také jednoduché. Neraz ma oprel o zapnutý, rozohriaty šporák, vykláňal ma z okna, bil ma tĺčikom na mäso, alebo len kopal a škrtil. Keď som zavolala pár krát políciu, nikdy mu nič nedokázali. Keď sa nám narodil náš syn, začalo peklo. Malý sa narodil s vrodenou srdcovou vadou. Keď som prišla z pôrodnice nesmela som sa bez neho pohnúť ani na krok. S malým mi nepomáhal a zakazoval mi spať. Musela som ho finančne podporovať, inak ma potrestal. Jedla som tak 3x do týždňa, a to maximálne. Myslel si, že keby som brala drogy aj ja, nerobila by som toľko problémov pri ich financovaní a tak sa rozhodol, že zo mňa spraví tiež závislú. Ja som samozrejme drogy odmietala, a tak ma neraz zmlátil. Radšej som zniesla bitku, ako vziať drogu. To mu ale nevyhovovalo a tak ma začal vydierať, že buď si dám piko, alebo to dá malému. Neváhala som a vzala som si piko. Nútil ma fajčiť pervitín a pár krát aj marihuanu. Postupne som začala mať úzkosti a depresie a časom aj halucinácie. Denne ma vydieral a pripomínal mi, že buď to budem brať, alebo to dá nášmu synovi. Stále dúfal že časom ostanem závislá, no nevyšlo mu to. Po asi troch rokoch som si našla podnájom a ušla som aj s oboma deťmi. Nikomu som nepovedala kam sa sťahujem okrem mojej rodiny. Aj tak ma našiel a peklo pokračovalo. Musela som už konečne nabrať odvahu a silu a dala som ho na súd so žiadosťou o výživné. Odrazu sa prestal zaujímať aj o mňa aj o malého. Ja som konečne vyhľadala odbornú pomoc. S drogami som sekla okamžite ako sa o nás prestal zaujímať. Po psychiatriách chodím dodnes a stále musím na sebe pracovať. Mám za sebou aj 20 elektrošokov a ešte ani zďaleka nie som v poriadku. Každá jedna týraná žena by mala vyhľadať odbornú pomoc a nehanbiť sa za to, pretože len tak môže časom opäť plnohodnotne žiť, tak nás prosím nesúďte podľa diagnózy, lebo nikdy neviete či to nestretne aj Vás."

Skryť Zatvoriť reklamu