Saša

Písmo: A- | A+

Toto je prvý príspevok z našej pripravovanej knihy o destigmatizácii psychóz, ktorá sa má volať Nie sme blázni. Je to súbor autentických príbehov žien, ktoré sa nie svojou vinou ocitli u psychiatrov. Nie je v nich zmenené nič.

„Ahoj :)

Volám sa Saša a momentálne mám 26 rokov. A rozpoviem ti môj príbeh. Myslím,že tak do 18tky to bude stačiť,tam sa môj „výnimočný“ príbeh končí, odvtedy žijem relatívne normálny život.

Narodila som sa v jedno krásne, už trochu chladné septembrové ráno. Môj osud bol jasný už pri prvom nádychu. Mama ani otec ma už nechceli. Mama pre materiálne hľadisko, bola som jej 5 dieťa a už nemala prostriedky a ani zdravie či energiu na výchovu malého dieťaťa a otec ? Ten nikdy deti nechcel a aj napriek tomu má tiež dokopy 5 detí,.. Jemu som bola 4 dieťa. A tak som hneď po narodení poputovala do dojčenského ústavu. Bola som tam približne do roka a pol. Potom prišiel jeden manželský pár a chcel si ma adoptovať, ale to mama odmietla a tak si ma opäť vzala. Ako nejaký balík, ktorý mala dovtedy len niekde uložený. Dala ma do opatery svojej kamarátky Dany. Milá teta,teda čo si spomínam. Mala ma rada a starala sa o mňa celkom dobre, koľko vládala pri svojich ďalších dvoch dcérach. K rodičom som chodila len občas, ako mali čas a chuť ma vidieť. No potom, jedného dňa mama asi chytila výčitky svedomia, alebo neviem čo sa jej stalo,lebo si ma proste vzala k sebe. Ona už bola s otcom rozídená (nikdy neboli manželmi) a tak som pendlovala spolu z mojou sestrou k mame a potom zas k otcovi, sú to zvláštne spomienky, veľa si z tej doby nepamätám. Také chaotické, trhané spomienky mám, chvíľu u otca, potom chvíľu u mamky. Potom chvíľu všetci spolu. Z toho obdobia si pamätám jednu silnú spomienku. Ostali sme zo sestrou samé doma. Ja som mala päť a sestra osem rokov. Hrala som sa zo zápalkami, zapálila som si kus papiera a držala som ho v ruke v otvorenom okne. Keď ma už pálil pri prstoch, tak som ho chcela vyhodiť z okna, ale žiaľ, vietor mi ho zafúkal späť a rovno pod oknom sme mávali krabicu zo špinavým prádlom a čo čert nechcel, padol ten horiaci papier rovno do tej krabice. Samozrejme sa chytila a začalo to horieť. Krabica, oblečenie v nej, koberec, záclona. V tej dobe sme bývali ešte s otcovou prvou manželkou a ona práve vtedy vďaka bohu prišla domov, inak neviem ako by to skončilo. Zo sestrou to uhasili a ja som sa modlila, aby rodičia nikdy neprišli z roboty domov. No žiaľ prišli a vtedy prišla moja prvá bitka od otca, nie, že by som si ju nezaslúžila,ale to,čo spravil bolo už trochu cez čiaru. Zachránila ma mamina dlhá, elastická sukňa až po zem. Keby ma pod ňu nebola schovala, asi by som sa nedožila 6 narodenín. Potom mám opäť len také matné spomienky na maminu, zrazu ledva chodila, stratila chuť do jedla, čoraz viac sme trávili čas u otca. Až jedného dňa otec prišiel domov z práce skôr ako obvykle. Bol nezvyčajne kľudný, tichý a hlavne- smutný. Posadil si ma aj zo sestrou na kolená a oznámil nám,že naša maminka zomrela. Mala som len päť rokov, pár mesiacov pred 6 narodeninami, ale hneď som pochopila čo to znamená. Že moja maminka už nikdy nepríde a nepovie mi, ako ma ľúbi, nikdy ma neobjíme, nepohladká ma po hlave a hlavne- že už nikdy nebude nič také,ako bývalo. Tým dňom bolo odrazu všetko inak. Otec sa z maminej smrti rýchlo dostal,pretože po pár mesiacoch si našiel frajerku. Andrea sa volala a nikdy na ňu nezabudnem. Pretože zo sestrou sme boli ešte malé deti, čo práve prišli o mamu a ona nám vzala ešte aj otca. Ona mala dvoch synov a pre nich sa snažila z neho spraviť otca. Na nás otec zanevrel a prestal nás mať rád. Jej synovia poškodili gitaru, pretrhli strunu a otec za to zmlátil mňa a moju sestru skoro do bezvedomia. Lebo Andrea povedala... Ich románik našťastie trval veľmi krátko. Potom si otec začal z jednou maminou kamarátkou Vierou. Ona nás mala rada a chcela nás vychovávať ako svoje deti. Otec bol bezradný a zúfalý, lebo sám sa o nás popri práci nestíhal starať a tak sme sa všetci nasťahovali spolu. Ja, sestra, otec, Viera a jej dvaja synovia. To bolo celkom pekné obdobie, mali sme všetko a Viera nerobila žiadne rozdiely medzi jej deťmi a nami. Všetci sme boli jej deti. Až jedného dňa otcovi oznámila, že čaká dieťa. S ním. A rozprávke bol koniec. Otec už nechcel ani mňa a nie že o 6, možno 7 rokov neskôr sa mu má narodiť ďalšie dieťa. Róberta sa narodila a Robo (otec) bol zrazu menej a menej spokojný a menej a menej času doma. V tom čase robil taxikára a tak sa schovával za prácu. Až teda sa jedného dňa ukázalo, že otec si začal románik s inou ženou. Monika sa volala. Žena, ktorá otočila minimálne 4 životy hore nohami. Otec sa k nej neskôr presťahoval a ja a moja sestra sme ostali u Viery. Cez deň s Robom a Monikou a v noci u Viery. Ale tiež tá žena nebola zo železa a mala city. Ktoré on ranil, pretože ona ho milovala a mala s ním malé, dvojročné dieťa a on odišiel a nechal ich tak, nestaral sa o ne ďalej, hlavne že on bol spokojný. Sebec. Tak nás pobalila a poslala k ním. A tam sa to celé začalo. Nezastaviteľný kolotoč kriku, nenávisti, plaču, bitky, týrania. Najťažšia časť môjho života. Kedysi by som tvrdila, že to obdobie by som najradšej zo svojho života vymazala, aby sa nikdy nestalo. Ale dnes som za to vďačná. Pretože viem, ako svoje dieťa viesť k láske a poslušnosti a zároveň viem, ako ho nikdy viesť nechcem. Viem, ktorá strana a je zlá a viem, ako ho pred tým uchrániť. Tá žena musela byť čarovná, inak si neviem predstaviť, ako sa inak dokáže jeden rodič takto zachovať k svojím deťom, k svojej krvi,.. Prišlo to spolu s mojou pubertou. Takže ozaj ťažké obdobie. Monika nás nikdy nemala rada, stále nás porovnávala z jej už dospelými dcérami. Nikdy sme pre ňu neboli dosť dobré. Bola som v škole zlá, problémová a ona mi neustále vyhadzovala na oči, ako Linda a Lucka sa dobre učili, nosili domov iba samé jednotky, poslúchali na slovo a bla bla bla. Neustále som sa ňou hádala a ona ? Žalovala sa Robovi a on? Mňa zakaždým zmlátil ako žito. Neostalo mi miesto na zadku, kde by som nemala modriny. No ale späť na začiatok spolužitia s Monikou, nech idem po rade... Takže Viera nás zbalila a poslala k nim. Monika bývala v malom dvojizbáku ešte aj s jej mladšou dcérou. Čiže opäť malo prísť na rad sťahovanie. Lenže Robovi zomrela mama- naša babka. Prečo inak nespomínam skoro žiadnu rodinu? Lebo z nikým sme neboli takmer vôbec v kontakte. Takže po babke ostal volný dvoj izbový byt. Tak ja, sestra, Robo a Monika sme odišli tam. Do školy som dochádzala do biskupíc, takže som musela cestovať MHDčkou . Monika mala presne vyrátané, kedy by som mala prísť domov a ak som neprišla včas? Hneď žalovala otcovi a nasledoval výprask. Známky v škole boli jediné, za čo ma Robo nikdy nezbil. Vždy mi hovoril, že sa učím sama pre seba, že raz oľutujem, že sa mi nechce učiť. Dnes ma k tomu napadá už iba jediné slovo „amen“ … myslím,že viac sa k tomu povedať nedá.

Raz piekla Monika koláč. A mne až tak nechutil, prišiel mi suchý. Tak som raz ostala sama doma a z vrchu toho koláča som vyjedla čokoládu. Nie veľa, snažila som sa tak, aby si to „nevšimli“ ..Aké sú 12 ročné deti ešte hlúpe,že? Samozrejme že si to všimli. A vtedy som dostala prvú takú bitku,že som sa modlila, aby som to prežila. Otec šiel do chladničky a keď to zbadal, jeho jediná otázka bola, že kto to urobil. Bála som sa priznať, ale aj tak vedeli že to ja. Ako som sedela pri kuchynskom stole a písala si úlohy, tak prišiel ku mne, chmatol ma za vlasy a začal ma za ne ťahať, udieral ma päsťami do hlavy až tak,že som aj zo stoličkou padla a udrela som si hlavu o radiátor. Monika sedela na sedačke a celý čas sa na to iba prizerala, ani raz mu nepovedala, aby ma už nechal, že o nič nejde, že to bola iba čokoláda na koláči. A to nebolo všetko. Poslal ma do izby, povedal že odtiaľ môžem vyjsť len na wc a do kúpelne a späť. Jesť som celý týždeň dostávala iba suchý chlieb. Jeden, maximálne dva krajce. A jeden pohár vody. Lebo bitka mi asi nestačila. Bolo treba ma ešte potrestať. To, že sme sladkosti ako deti žiadne nedostávali, o tom písať ani nebudem. Robo si ich odjakživa vždy všetky zamykal v izbe. Čiže týždeň zaracha, nemohla som von z izby, na jedlo iba suchý chlieb...Žiadne maslo, žiadna šunka či paštéka. Nič. Presne toto bol začiatok. Pokúsim sa napísať všetko, na čo si spomeniem, aj keď je pravda, že som už dosť veľa toho vytesnila a na dosť vecí si už nespomínam. Odvtedy to začalo byť stále horšie a horšie. Otec mi pri každej možnej príležitosti opakoval, že som hajzel a že sa ma chce zbaviť. A že on o mňa bojoval po súdoch a ja mu to takto „oplácam“ . Aj keď teda si nie som vedomá toho, že by som robila niečo zlé, teda okrem toho, že jediná zlá vec, ktorej som sa dopustila bolo,že som sa vôbec narodila.

Začala som byť problémová v škole, robila som zle učiteľkám, provokovala som ich, spolužiakom som robila zle a ventilovala som si na nich ten pretlak, ktorý som si doma nakopila. Spolužiaci ma nikdy nemali nejak extra radi, takže ma radi provokovali, hecovali a tak som sa s chlapcami mlátila.Bola som drzá, začala som fajčiť. Tak „poctivo“ keď som mala asi 12 rokov. Dozvedel sa to otec a začal si rátať cigarety. Raz som mu potiahla dve cigarety a on to zistil, keďže si ich rátal. Prišiel za mnou do izby a spýtal sa ma, či som mu zobrala cigarety. Samozrejme som tvrdila, že nie.To som nemala robiť. Prišla opäť bitka, taká typu kam udriem,tam dostaneš. Päsťami hlava-nehlava. Snažila som sa brániť si aspoň nos, keďže aj tam už trafil a valila mi z neho krv. Tak ma udieral ešte chvíľu (mne to prišlo ako večnosť) do hlavy, do rebier, aj do tváre sa snažil. Keď si na mne uľavil, tak len zopakoval, že to „bolo iba varovanie“ . Tak potom ďalšia etapa by bola ozaj iba smrť. Umyla som si nos a na druhý deň mi na tvári svietil krásny monokel pod oboma očami. Nos ma bolel pri každom nádychu. Ale v škole si nikto nič nevšimol, nikto sa ma na nič nepýtal, veď je bežné, že deti chodia opuchnuté a modrinové, nie? Alebo mali aj oni radosť, že som dostala svoje, lebo som k nim bola zlá? Neviem,možno. Samozrejme som zas dostala zaracha. Ako celý život. Tuším som dostávala zaracha už aj za to,že dýcham. Samozrejme, že som nemohla ani von z izby.

Malo to aj svoje výhody, mohla som čítať. A čítala som naozaj veľa. Vyhrávala som v knižnici prvé miesta za najaktívnejšieho čitateľa.

Prišla moja trinástka. Ťažký to vek veru. Doma to bolo zlé. U každého normálneho človeka to bolo tak, že v jednej chladničke bolo jedlo a každý si mohol vziať čo chcel. U nás? U nás to bolo tak, že na spodnej poličke som ja mala svoje maslo, sestra svoje a dosť. Raz mesačne po výplate nám kúpili každej svoj balík cca15dkg šunky, občas syr, paštéky. A keď sme si to zjedli, tak až do výplaty len to maslo. A zvyšok chladničky bol otcov a Moniky. Mali tam šunky, klobásky, syry, nátierky, papriky, paradajky, a rôzne iné dobroty. Raz som prišla domov zo školy strašne hladná a tak som si vzala od nich jednu takú klobásku. Samozrejme tú si chcel tatko vziať na druhý deň do roboty. Tak som opäť dostala nakladačku, čo sa len do mňa vošlo. Medzitým otec vymenil bitku rukami, päsťami za bitku bambusovou palicou. Takou mladou, zelenou, kto to pozná vie, aká je tvrdá. To boli klobásky na stehnách, ak som sa bránila tak aj na rukách, chrbte, lýtkach. Tak som sa neskôr naučila, že sa nesmiem brániť, lebo čím viac som sa snažila ubrániť, skovať, tým viac ho to dráždilo a o to viac ma mlátil. A samozrejme zaracha, opäť. Už ani nerátam, že koľké za ten môj krátky život. Ale som si myslela, že som múdrejšia ako oni. Vždy som si zistila, kedy sa majú vrátiť domov z práce a vracala som sa chvíľu pred nimi. Až jedného dňa, otec prišiel domov s otázkou, čo som robila vonku. Popierala som, ale stálo ma to ďalšie modriny. Zbytočne, pretože to vedel. Moje kamarátky vedeli čo je zač a keď sa na ne škaredo pozrel, radšej mu povedali pravdu, že som bola vonku. Ale začala som byť voči bitke imúnna a už nevedeli čo so mnou. Až jedného dňa. Zrazu otec prišiel do izby a hovorí mi že odchádza do roboty, ale tento krát sa von nevyberiem. A vytiahol z vrecka na mikine putá. Policajné, ťažké kovové putá. Jedno pripol o postel (mali sme zo sestrou poschodovú postel,takže o nohu) a druhú časť zapol mne na zápästie. Kruto,až sa mi to zarývalo do ruky. A odišiel do práce. Bolo niečo okolo dvanástej hodiny na obed. Ostala som sama doma, pripútaná k posteli. Doslova. Čas mi plynul pomaly. Pomalšie ako pomaly. Prešlo niekoľko hodín, bolo mi zúfalo treba na wc, keď zrazu prišla sestra domov. S plačom som na ňu kričala, aby rýchlo prišla a podala mi kôš, že sa vycikám aspoň tam. Keď zbadala moju ruku pripútanú k posteli začala veľmi plakať. Prvý krát som videla moju sestru plakať kvôli mne, že jej ma bolo ľúto. Zavolala otcovi, aby jej povedal, že kde je klúč, ale odmietol jej to povedať, dokonca citujem jeho slová, „nech sa doští a dosere kľudne aj do postele,veď ona v tom bude spať“ a zložil jej telefón. Ale našťastie mu zavolala ešte raz a s plačom ho prosila a tak jej povedal kde sú kľúče a konečne ma po 6 hodinách vyslobodila. A takto sa to opakovalo každý deň, keď som mala ostať sama doma. Len to ešte povýšil na vyššiu úroveň a pripútal tie putá o radiátor a musela som sedávať na zemi pri radiátore. Až kým som sa jedného dňa nepokúsila podrezať si žily. Hold,ale slabo. Skončila som na psychiatrii, diagnóza znela „akútna stresová reakcia“ . Bola som v rukách odborníkov, ktorý sa zo mňa snažili urobiť zeleninu, ale do dnes nechápem, prečo som im nič nepovedala. Pobudla som si dva týždne na psychiatrii a potom som sa opäť vrátila „domov“ . To nikdy nebol môj domov. Bolo to miesto, ktoré som nenávidela, nenávidela som tých ľudí,ktorý si hovorili moja rodina, nenávidela som samú seba, že s tým nedokážem nič urobiť, že sa nedokážem ani len zabiť. Prišla som do školy a tam samozrejme sa mi spolužiaci smiali,že som cvok, psychopat, a podobne a tak dlho to trvalo, až jedného spolužiaka,ktorý ma obzvlášť rád provokoval,som sa pokúsila napadnúť nožnicami. Našťastie mi to druhý spolužiak nedovolil, nožnice mi vytrhol, ale skús hádať, kde som zas skončila? Áno,správne...opäť na psychiatrii... Tento krát aj z obvinením za pokus o ublíženie na zdraví. Našťastie som vyviazla iba s podmienkou. Keď ma pustili opäť po dvoch týždňoch domov,otec ma čakal z vybaveným pobytom v diagnostickom centre tu v BA na trnávke. Pobudla som si tam tri mesiace. Bolo mi tam dobre, lebo ma nikto nemlátil hlava-nehlava. Samozrejme že som ani tam neposlúchala, veď som bola 14 ročná pubertiačka a nechcela som ísť na prázdniny domov,ale ani tam som sa nikomu neodvážila nič povedať. Keď ma začali nútiť,že musím, lebo koniec pobytu sa aj tak blíži a budem sa tam aj tak musieť vrátiť, tak som teda šla,ale prišla som domov a na radiátore stále viseli tie putá, tak som si povedala, že sa tam už nikdy nechcem vrátiť. Prosila som otca,aby ma dal do detského domova. Môj otec mi povedal,že keď si vybavím papiere,tak mi ich podpíše a môžem ísť. Ale ako si 14 ročné decko samé vybaví papiere. Tak som si zvolila cestu ktorú som už poznala, znova som sa dorezala. Áno,skončila som po 3x na psychiatrii. Počas pobytu v nemocnici mi otec vybavil pobyt v ľudovo povedané-polepšovni . Tam to nebol žiaden med lízať, bolo to aj tam ťažké, veľa krát psychicky náročné, ale predsa len to najlepšie čo sa mi v živote mohlo stať. Naučila som sa tam disciplíne, poslušnosti, ale zároveň aj zdravej drzosti, vedieť si presadiť svoje,vedieť sa rozhodovať, určila som si tam priority. Síce som tam strávila takmer bez pár mesiacov tri roky, ale to mi zabezpečilo život. Lebo keby som ostala pri otcovi,dnes by nežil on,alebo ja. Lebo ako raz bolo povedané v jednom filme „ani jeden z nás nemôže žiť,kým je ten druhý nažive“ a je to svätá pravda. Dňom,ako som nastúpila do tej polepšovne sa moje kontakty s otcom a celým zvyškom rodiny prerušili. A tým to pre mňa skončilo. Dnes žijem usporiadaný život,mám dieťa,priateľa, robotu a som šťastná :)

s pozdravom, Saša :)“

 

Skryť Zatvoriť reklamu