Prázdnymi očami pozerala cez ufúľané sklo, ale nezdalo sa, že ju sneženie zaujalo. Sivý zimník ju tesne obopínal, bol jej malý, pri vreckách ošúchaný. Tmavé nohavice, jedna pokrčená, zachytená v čiernej čižme. Na hlave mala bledožltú chemlónovú pletenú čiapku. Bolo zrejmé, že na niekoho čaká. Keď jej zazvonil mobil, tak sa strhla, akoby až preľakala. Vyberala ho z vrecka zimníka a bolo vidno, ako sa ponáhľa prihlásiť sa, vystrašená, že robí niečo zlé, keď jej to tak dlho trvá. Nevedela s mobilom narábať a ťarbavo hľadala tlačítko, ktorým sa prihlásila. Z jej hlasu bolo počuť, ako sa snaží zakryť rozpaky, že nie je zvyknutá na telefonovanie.
- Nóó?!
- V Trnave.
- V nemocnyce.
- Né, čekám na Pala, pojdeme za ným.
- Tu.
- Na nervovém.
- Porážku.
- Mozgovú.
- Doktory ešče nevedzá nyč povedat.
- Nyč, iba kuká a nyč nehovorý. - Rozplakala sa.
- Vysý mu huba a levé oko. Nemóže dobre hovoryt, nerozumýme mu. Palo sa ho vypytoval, že čo sce, ale nevedzeli sme, čo hovorý.
- Má tu šecko, ale potom Pala napadlo, aby sme mu kúpili picu, že on ju ždycky scel, ale nykedy si ju nekúpil, lebo je drahá.
- Nevým, ja to nepoznám, ešče sem to nejedla, ale taká nejaká z hrýbamy a s kukuricu. A ot smadu pár jabĺk.
- Šak mu ich sestrička nakrája.
- Doma na dvore. Varila sem obed a zavolala sem ho, nech sa yde najest. Nyč nechodzyl, tak sem ho išla znova zavolat. Ket sa mi neozýval, išla sem za ným a on tam už ležal na zemi pri pivnice a mal vytreščené oči a chrčal. Strašne sem sa zlakla a kričala sem na neho: Jožo, Jožo, čo ci je? Čuješ ma? - Rozplakala sa ešte usedavejšie a plač jej nedovoľoval hovoriť. Po chvíli pokračovala:
- Utekala sem rýchlo pre nejakú deku, aby mu nebola zima na tej zemi, aby nenastydel na ledviny a friško sem zavolala Palovi. Ja sem s ným nyč nevládala, šak ho poznáš, on je tašký. Furt sem mu hovorila, aby tolko nejedél, že to neny zdravé.
- Né, bála sem sa, že prestydne, lebo sa aj pošpinyl.
- S Palem sme ho potom zdvihly na káru a odnésli sme ho do kuchyne. Potom už došla sanitka.
- Pretščerom.
- Doktory povedali, že neumre, ale že nevedzá, čo má s mozgem, že či bude chodzyt alebo né.
- Majú ho dat do teho tunela, že potom uvidzá.
- Nevým kedy. Musíme čekat. Palo povedal, aby sme doktorovi nečo dali, že to pújde skúr. Ale kolko? Vet my nemáme teho mnoho.
- Nevým, čo fčul budeme. - Znova sa jej po lícach spustili slzy. Hanbila sa za ne a obzerala sa okolo seba, či ju niekto nevidí.
- Na nyč nevým myslet. Furt ho tam vidzým na tej zemi s tými vytreščenými očami jak chrčí. Akurát čo sem večer slépky nakŕmila a dala zajacom žrat. Potom len sedzým a kukám a any nevým, čo sa robý. Aj sem si televízor zapla a jak sem ho zapla, tak sem ho aj vypla. Any nevým, čo ukazovali.
- Šak sa modlím, ale any na to sa nevým sústredzit. Tolko sem ho prosila, aby nepil a nefajčil. Ale to sem mohla aj andelským hlasem hovoryt, nyč na mna nedal. Čo fčul budem robyt?
- Pomóže, ale šak to nemóžem od neho scet! On má malé dzeci a ženu a mosí chodzyt do roboty aj na nočné.
- Volala sem jej a v pátek večer dójdu. Dzeci nechá u svekruši a aj s Milanem dójdu.
- Plakala a bála sa, že čo je s ným. Povedala, že si zebere dovolenku na týden, ale to od nej nemóžem scet. Jak potom pojde spátky do Košíc? A mne ten týden nyč nepomóže. Palo je pri mne, s ným to už nejako pokonáme.
- Né, Terka, nemusíš nyč. Dakujem ci. Dobre, pozdravým ho od Teba.
- Dobre, aj od Karola.
- Dobre.
- Už ide Palo. Zavolám ci večer.
- Dobre.
- Ahoj.
Do dverí vstúpil mladý muž v červenej vetrovke a v texaskách. Bol ostrihaný dohola, ramenatý, v ľavom uchu mal náušnicu. Niečo spolu prehodili a vošli do nemocnice. Kráčali po dlhej chodbe. Žena ešte stále držala pizzu pod pazuchou, a cupýtala vedľa syna. Išli sa spolu pozrieť životu do očí. V jej tvári bolo všetko. Prvá láska k Jožovi. Narodenie syna a dcéry. Prvé hádky. Jožov alkohol a aj jej smútok. Vrásky pri ústach od zaťatých zubov v spálni, keď Jožo chcel svoje. Zrazu bol celý ten život akýsi iný, než vtedy, keď ho pred oltárom pobozkala a sľúbila sa mu až do smrti. Teraz ho musí opatrovať a zasa len jej bude ťažko. V tých očiach, v tých smutnoprázdnych očiach bolo vidieť ťažobu duše. Kedy bude ona žiť ten vysnívaný život? Kdesi sa to všetko vytratilo, ako keď cez prsty pretečie voda. Mysľou prebleskol jeden okamih, kedy chcela od neho odísť, práve po tej noci so zaťatými zubami. Zbil ju vtedy a ona sa bála a zostala. Odvtedy sa ho už stále bála. A teraz mu niesla pizzu a jablká, potláčala v sebe hnev a nechcela si priznať, že najradšej by za ním ani neišla. Ale ako za ním neísť? Ako to všetko ukázať synovi a dcére a celému svetu? Veď nebol iba zlý. Porobil okolo domu aj ju pustil do kúpeľov, keď jej vyoperovali maternicu...
Vonku snežilo. Zdalo sa, že zima bude ešte veľmi dlho trvať.
