V zime tie dve hodiny boli prakticky utrpením. Vlak bol väčšinou plný a aj keď som si sadol, miestečko nebolo vhodné na kreslenie. Mohol som si akurát tak čítať, alebo počúvať hudbu. Občas sa stalo, že som mal šťastie. No na niečo také sa neradno spoliehať, však? Boh má veľmi podivný zmysel pre humor a keď vás napadne skvelý námet, just si nesadnete.
Avšak, je jar.
Skončili sa mi časy kreslenia (práve teraz, keď sa prebúdza príroda a je čo kresliť) a prišli časy iné. Vyhľadávam staré vozne. Také, kde sa ešte dajú otvoriť okná, kde sa dá pohodlne postaviť v chodbičke a hľadieť von. Niekto môže namietať, že je to nezdravé, hlučné, divné a len ten niekto vie aké ešte. Ja si to nemyslím (a moje telo mi to vráti až o pár rokov).
Aj po všetkom tom čase je cesta zaujímavá. Hľadieť von, na to, ako sa slnko odráža od okvetných lístkov repky olejky, nádherne zvlnená krajina, atómová elektráreň...
A obrazy. Krátke okamihy zo života niekoho iného, zvláštne a krásne. Prchavé. Tu vidím nejaké dieťa, ktoré s víťazoslávnym výkrikom kope do lopty. Tam na záhradke odpočíva muž so slastným výrazom na tvári. Dve bežkyne oproti zapadajúcemu slnku. Jediný červený tulipán uprostred burinou pokrytého násypu. Smejúce sa dievča. všetko sa to mihne a je preč. Celá tá cesta je jeden veľký impresionistický obraz. Niečo, čo môžete skúmať stále a znova a vždy vás to prekvapí...
A preto, ak stretnete niekoho v chodbičke úplne prázdneho vlaku, ako hľadí von oknom zo zasneným výrazom, nečudujte sa mu. Pristavte sa a vychutnajte si tie pohľady aj vy. Už nikdy viac ich totiž neuvidíte...
