Birmovka

O deviatej som sa nahodil do slávnsotného oblečenia-košeľa, vesta, motýlik...No bol som jedným z mála. Väčšina chlapcov mala obleky, aj keď v nich vyzerali ako mafiáni. Nevadí.Autom sme sa presunuli k miestu konania tejto udalosti. Až na nahnevaného organizátora, ktorý všetkých hlava-nehlava vyháňal z lavíc ,,aby si mali birmovanci kde sadnúť´´ to išlo celkom v pohode. Síce sme boli v laviciach natlačení ako sardinky v konzerve, kázeň bola poučná, aj keď síce trochu dlhšia, ako sme si predstavovali. Potom nastal samotný akt birmovania. Vyteperili sme sa z lavíc a o chvíľu nato tam prišiel opäť ten istý ,,organizátor´´, ktorý sa začal rozčuľovať, že načo bola celá príprava, keď aj tak nič nevieme. Potom začal nazlostene zvýšeným hlasom hovoriť, aby sme sa posunuli, aby bolo pre každého miesto. Proste správanie hodné nejakej krčmi, nie kostola...Pomazanie prebehlo v poriadku. Bežný kríž na čelo a chytenie za hlavu, po ktorom nasledovala moja od vedľa stojacého predošlého birmovanca vypočutá formulka, po ktorej vyslovení som si mohol vydýchnuť, keďže pán biskup nemal ďalšie otázky. Niežeby moje birmovné meno,Wolfgang, nebolo zaujímavé, ale asi o ňom ani sám nič nevedel, respektíve sa ponáhľal, keďže nás bolo vyše 350. Ktovie...Po spätnom natlačení sa do lavice som z ničoho nič začal mať pocit nevýslovného šťastia. Asi preto, že som nič nezbabral, ako sa mi to niekedy zvykne podariť.Zvyšok omše prebehol v poriadku, a tak sme sa po vyše dvoch hodinách mohli prepchať cez obrovskú masu ľudí, ktorá všade stála, na denné svetlo. Potom nasledovali gratulácie od príbuzných, no a samozrejme nemohol chýbať slávnostný obed v ,,na poslednú chvíľu´´ rezervovanej reštaurácii.Teraz je večer. Sedím pri počítači a s radosťou spomínam na dnešnú veľkolepú udalosť . Veď birmovku nemá človek každý deň. A tak mám za sebou ďalší veľký krok, ktorým kráčam po ceste k dospelosti...