Tmavá ulička

Bol teplý letný večer. Miestami pofukoval ľahký vánok. Skupinka troch ľudí si sebavedome vykračovala po tmavej neosvetlenej ulici. 

Zrazu sme v bočnej uličke zbadali auto. Na typ sa už nepamätám. Nebolo by na tom nič podozrivé, keby šofér v momente, ako nás zahliadol, nezhasol svetlá a necúvol tak, aby sme ho nevideli. Zmeraveli sme od strachu. Stáli sme tam a nevedeli sme, čo máme robiť ďalej. Či ísť naproti bratrancovi s priateľkou, alebo sa nehlučne vrátiť naspäť. Napokon sme nazbierali odvahu.
Bratranec zakričal ´´Bežme !´´
Netrebalo mi to dva krát hovoriť. Všetci sme sa ozlomkrky rozbehli vpred. Môjmu pozornému zraku však neuniklo, že vodič akonáhle nás uvidel, zapálil svetlá a vyšiel z tej uličky samozrejme priamo naším smerom. Hneď som svoj postreh oznámil ´´spolubežiacim´´.
Tentoraz to už bol šprint hodný finále behu na 100 metrov. Auto nás však pomaly dobiehalo. V hlave mi vírili samé nepravdepodobné myšlienky na to,
ako sa dostať z tejto situácie. Vo chvíli, keď nám bol auto tesne za pätami, sme našťastie narazili na 
môjho bratranca aj s priateľkou, ktorým sme vlastne išli oproti. Sme zachránení, pomyslel som si. Keď 
prechádzal šofér aj s autom okolo, vrhol na nás pohľad plný niečoho, čo sa až príliš nápadne podobalo na
nenávisť. Ktovie prečo...

Ešte aj dnes, trištvrte roka po tejto udalosti rozmýšľam nad tým, čo by sa asi stalo, keby sa tam zrazu nevynorili naši dvaja, už dospelí, ´´záchrancovia´´. Možno sme sa stali iba obeťou nejakého krutého žartu nejakého podnapitého vodiča. No ja si to aj s odstupom času nemyslím...