Miluj blížneho svojho

Nemám rád zovšeobecňovanie takéhoto hrubého zrna, aj keď kultúrne odlišnosti sú neodškriepiteľné. Nemôžem si pomôcť, ale ja sa na to pozerám z pohľadu obyčajnej ľudskej slušnosti. Ľudí skrátka často rozlišujem na slušných a neslušných. Či už Američanov, Maďarov, Rómov alebo Inuitov. Asi sa nevyhnem istej generalizácii, ale jeden príklad za všetko. Vlastne dva. Nehovorí nič o národe. Hovorí o ľuďoch.
Vo Washingtone na ulici som vytiahol mapu, lebo som nevedel nájsť správnu ulicu. Do piatich sekúnd sa okolo mňa zhŕkol malý kŕdlik ľudí, ktorí sa snažili mi pomôcť. Ani som tak veľmi nechcel - pomôž si človeče..takto sme na to zvyknutí. Dvaja ma odprevadili na miesto určenia. Boli slušní. Je mi jedno, či to robili z pokryteckých dôvodov. Pomohli. Na druhej strane veľkej mláky som sedel v električke. Na zastávke stál bezradný pán a po otvorení dverí sa s "prešovským prízvukom" opýtal šoféra, ako sa dostane na Zlaté piesky. Stál na úplne zlej zastávke, na úplne opačnom konci mesta a navyše v zlom smere. Vodič mu vysvetlil, že sa musí dostať úplne inam a úplne inou električkou. "To je zvláštne, už dve hodiny tu blúdim a všetci ma posielali týmto smerom", mykol plecami.
Určite to nie je národnými odlišnosťami. Skôr kontextom, v ktorom žijeme.Ale naozaj si nie som istý, či sa môžeme hrdiť prívlastkom pohostinný národ. Možno nemajú američania veľa priateľov. Možno si my vieme viac vážiť lásku blízkych. Na "svojich" nedáme dopustiť a zniesli by sme im modré z neba. Ale zaujíma nás vôbec, čo sa deje ľuďom, ktorých vôbec nepoznáme?