Prečo neexistuje spravodlivosť

Čo je to vlastne tá spravodlivosť? Stupídna otázka na začiatok. Spravodlivosť je pocit človeka z nejakej udalosti. Veľmi subjektívny, egoistický a navyše často aj podložený na nepravdivych faktoch.

Aká by teda bola ideálna situácia? Predstavme si na chvíľu, ze svet by bol úplne spravodlivý. Neboli by vraždy (nevinných) ľudí. Neboli by bohatí a chudobní. Všetci by mali približne rovnaký životný štandard. Už tu narážame na prvé problémy. Prečo by šikovní a usilovní mali žiť na rovnakej úrovni ako lenivci a zbabelci? To by bolo predsa nespravodlivé... Neboli by siroty, neboli by bezdomovci, neboli by úplatky, kriminalita, korupcia. Povedané v skratke, nemohlo by byť ublížené (ani psychicky) žiadnemu človeku. Čo je samozrejme úplná hlúposť a nedalo by sa to dosiahnuť ani pri najlepšej vôli všetkých zúčastnených.

Ľudia totiž neubližujú len vedome. Ľudia často (myslím si že dokonca častejšie ako vedome) ubližujú nevedome. Ak napríklad preberie chlapec dievča inému chlapcovi, ten druhý to vníma ako nespravodlivosť. To je samozrejmé a pochopiteľné. Utrpeli chlapcove city (dúfajme, že ju miloval). Ale je to skutočne nespravodlivosť? Možno je, ale len z jeho pohľadu. Všeobecná spravodlivosť totiž neexistuje. Existuje len relatívna spravodlivosť z niečieho pohľadu. Je rozdiel medzi predstavou o spravodlivosti rodičov zavraždeného muža a predstavou spravodlivosti pachateľa, ktorý tento čin vykonal v afekte. Ak sa o prácu uchadzajú dvaja ľudia, ktorí sa pripravili rovnako pracovito a svedomito, prácu može dostať len jeden. Je pritom jedno ktorý to bude, ten druhý to bude v každom prípade brať ako nespravodlivé a nahovorí sám sebe, že ten druhy bol horši a bolo to jednoducho nespravodlivé.

Vo všetkých situáciach je jednoducho spravodlivosť veľmi abstraktný a neuchopiteľný pojem a veľmi zaleží koho očami sa na ňu pozeráme. Podľa môjho názoru to vychádza aj z ľudskej psychiky. Každý človek vidí seba ako toho lepšieho (za normálnych okolností). Život ho naučil veriť sam sebe a chrániť väčšinou samého seba. Psychológovia často vravia, ze keď človek chce, aby ho milovali ostatní, musí najprv milovať sam seba. Majú kus pravdy. Jedinec si to neuvedomuje (alebo niekedy aj uvedomuje), ale dohnané do krajnosti, správa sa tak, aby sa presadil a nehľadí na ostatných ľudí. Preto má každý človek tendenciu prispôsobovať skutočnosť tak, aby vyhovovala čo najviac jemu samému. Je to prirodzené a nie je na tom nič zlé. Už z toho vyplýva ze keď každý presadzuje svoju osobnosť, vždy budú osobnosti ktoré na to v danej situácii doplatia.

Žiaľ, spravodlivosť nikdy neexistovala a ani existovať nebude. Či je to spravodlivé, to nechám na vašom subjektívnom posúdení.