Čo som si však uvedomil, bola zaujímavá situácia, ktorá sa odohrala pred mojimi očami. Do autobusu číslo 70 nastúpila babička, taká z množiny babičiek ktoré jednoducho treba pustiť si sadnúť, lebo máte pocit že sa vám pred očami rozsype. Babka sa teda vyteperila po schodíkoch znamenajúcich únik spred gilotíny zadných dverí a ja, keďže som sám stál, som sa porozhliadol okolo či sa nájde nejaký dobrodinec.
Na dvoch zadných sedadlách, najbližšie k nemotornej babke sedeli dvaja Rómovia, zrejme stavební robotníci. „No nič, tak má babka smolu“, povedal som si v duchu. Na moje veľké počudovanie však prvý z nich vstal, okamžite ako zbadal starenku, druhý tiež nebol práve ľahostajný, pomáhal babke ako vedel aby vôbec prišla zdarne až k vysnívanému „fleku“. Ako sa to mohlo stať? Ako ma mohli takto príjemne prekvapiť? Keď som sa na nich tesne po príchode starenky premeriavajúc pozeral, napadol mi presne tento sled myšlienok: „Toto sú robotníci, určite nemajú ani základné vzdelanie. Sú špinaví, v zamaltovaných montérkach, vlasy majú plné možno nielen od prachu. Určite sú po šichte, vyzerajú unavení, vtedy je človeku všetko jedno, len nech má pokoj. Navyše sú Rómovia, vážne pochybujem o ich výchove. Nemyslím si, že ich niekto učil dobrým mravom. Takže to miesto babke určite neuvoľnia, babka ešte bude rada ak jej dajú pokoj.“ Po pre mňa prekvapujúcom geste, ktoré som mal možnosť vzhliadnuť ma napadol iný sled myšlienok:„Nechápem to. Tí chlapi majú toľko dôvodov hnevať sa na svet. Zrejme nedostali výchovu, akú by si zaslúžili. Na prahu 18, alebo možno aj skôr boli nútení začať tvrdo makať za mizerné peniaze. Nemali prístup k vzdelaniu, nebola im umožnená výchova, ktorá by im vysvetlila dôležitosť vzdelania. Majú plné právo, hnevať sa na osud, a svet, ktorý im de facto predurčil tento osud. Ale oni nie. Myslel som si, že to skôr urobí človek v obleku pri okne, alebo vkusne oblečená žena v stredných rokoch. Ale mýlil som sa. Všetci títo sa nehybne prizerali.“ Musím priznať že aj ja som sa neraz v minulosti len prizeral a po tom čo som dnes videl sa za to strašne hanbím. A nehovorím len o autobusoch.
