Starý muž prechádza zasneženou ulicou a počúva zvuky vŕzgajúceho snehu pod nohami. V jednej ruke ma ošúchaný kufrík s Gola sadou, v druhej cigaru z Tesca za 30 centov. Zavalitá postava je odetá v tmavozelenom hubertuse, napáchnutom dymom a starinou. Na hlave tradičná ruská ušianka. Spopod nej mu vykúka veľký, opuchnutý červený nos. Blíži sa k bytovke. Vonku sa už zvečerieva. Pristupuje ku zvončekom, pohľadom listuje po menách. Dofajčieva. Hádže špak na zem, opätkom ho zahasuje. Iskry sa rozletia po betóne. Zvoní. „Kto je?" Hlasno sa ozve z reproduktoru. „Ja som, vlastného otca si nepoznáš?" Zašomre starý muž. Dvere sa otvárajú. Odpľuje si na chodník a vchádza do vestibulu. Prechádza okolo hnedých schránok, ktoré zdobia rôzne, väčšinou hanlivé, vyryté nápisy. Gúľa očami a krúti hlavou. Stláča striebristý gombík, ten privoláva kabínu. Otvára dvere, vchádza do výťahu. Opäť stláča tentoraz menší gombík s nápisom päť. Zdvihne zrak na kabínkové zrkadlo. Je pokryté nánosom bielej hmoty hustejšej konzistencie, pravdepodobne zubnej pasty. Znova sa pohoršuje, zvraští čelo. Vystupuje. Kráča k bytovým dverám s koženým poťahom, nadýchne sa nosom a trikrát po nich buchne veľkou päsťou. Kovová kľučka zahrkoce. Otvorí muž v strednom veku. Výška tak meter osemdesiat, hrubé zrastajúce obočie, nastupujúca plešina, pupok narvaný v kockovanej košeli. „Poď ďalej, oci." Starý muž vstupuje do predsiene, skladá si hubertus, ušianku, rukou si ulíže prameň odstávajúcich vlasov, vyzuje ťažké topánky a stúpi na linoleum. „Nože dedo, poďte do obývačky!" Prikazujúci hlas nevesty. Oslava je v plnom prúde. Starý muž pomalými krokmi šliape k centru diania. Celá miestnosť je štýlovo vyzdobená. Po izbe poletujú ružové balóny, na prestretom stole sa vynímajú červené servítky, zložené do obrysov kvetín, plastový príbor s motívom levieho kráľa sa vyškiera z tanierika.
Malá Alicka má dnes šieste narodeniny. Víťazne sa hojdá na svojej stoličke, na hlave má papierovú čiapočku oslávenca s lesklými flitríkami. Dnešný deň patrí iba jej, tak ako posledných šesť rokov. Tlačí do seba tretí kus šľahačkovej torty. „Dobrý večer." Dedo vstupuje do obývačky. Matka nevesty prstami hladí vlasy dievčatka. Nakloní sa k neveste a pošepne: „A ten tu čo robí?" Pohŕdavý pohľad tvárí rodiny. Dedo sa bez slova usadí na voľné miesto vedľa Alicky. Stolička zapraská. Prisunie sa bližšie k dievčatku. Vtisne jej pusu na líce. Neuvedomuje si, ale pritom ju oslintá. Alicka sa zlovestne zamračí a vyplazí mu jazyk. Všetci prisediaci sa hlasno rozrehotajú. Syn sa naťahuje po fľaške domácej slivovice. Nalieva do pohárikov. On, nevesta i jej matka si pripíjajú. Štrnganie poldecákov. „Joj, na to najpodstatnejšie by som zabudol." Prehodí dedo. Postaví sa zo stoličky. Odchádza naspäť na chodbu. Z vnútorného vrecka hubertusu vyťahuje dokrkvanú školskú tašku. „Všetko najlepšie, Alicka" veľkými rukami jej podáva darček. Dievčatko sa urazene zatvári. Chytí tašku a hodí ju do kúta. Začne sa naparovať. Malými pästičkami búcha po mahagónovom stole a nahlas reve. „Nemám ťa rada, dedooo !!!!" Vreskot detského hlásku sa ozýva miestnosťou. „Oci, také darčeky sa už dnes
nedávajú, čo nevieš že predškolákom spôsobuje školská taška traumu ?!!" Pridáva sa do kriku otec. Alicka ešte znásobí bučanie. „Preboha, to ja keď som bol chlapec, tak nás v škole bili trstenicou, ale takto sme nerumázgali!!!" Oponuje dedo a rukou si prechádza po čele, kde mu navrela pulzujúca modrofialová žila. „Ale to bola iná doba, ty starý blázon, veď ty si chodil do Ľudovej ešte za čias okupácie !!!" Hystericky buráca matka nevesty. „ Nemal si sem vôbec chodiť." Tichý hlas nevesty. Starý muž sa neveriacky poobzerá po obývačke, oblieka si hubertus, ušianku na hlavu, obúva si ťažké topánky. Vykročí na zasneženú ulicu. Krúti hlavou a gúľa očami.
