Kala-Kala je centrum, ktoré je určené pre chlapcov z ulice, ktorých je tu v Angole poriadne veľa a sú jedným z najväčších problémov. Každý chlapec tu absolvuje 3 ročníky a v poslednom ročníku má slávnostné ukončenie, kde obdrží vysvedčenie s ukončením 6. ročníka, lebo v každom ročníku sa preberajú ako keby dva roky spolu. V jazyku Kimbundu, ktorý je miestnym domorodým jazykom (i keď skôr dialektom kedže oficiálny jazyk v Angole je Portugalčina) znamená slovo Kala – práca. Čiže toto centrum sa nazýva práca-práca a myslím si, že ho to veľmi dobre vystihuje, pretože každý tu pracuje, niektorí na sebe hlavne chlapci, učitelia tiež pracujú na tom aby vychovali z chlapcov dobrých ľudí, a samozrejme práca tu nie je len abstraktný pojem, kedže tu chlapci naozaj pracujú a vzdelávajú sa každý deň. Kala-Kala je v podstate malá dedinka pre chlapcov, kde žijú: študujú, pracujú, hrajú futbal, stravujú sa, zabávajú sa ...
Ak by ste chceli vedieť viac o centre tak tu je to veľmi dobre opísané : http://jakub.3horky.sk/kala-kala/
Prvé dojmy
Hneď keď som tu prišiel tak som sa stretol s Leonardom, dobrovoľníkom z Talianska, ktorý tu je už od júna, a s ktorým tu tento rok strávim. Ubytoval som sa v našom dobrovoľníckom domčeku, ktorý je zároveň aj domom pre hostí (ak nejaký prídu).
Poukazoval mi to tu v centre a potom ma zobral ku chlapcom predstaviť sa. Všetky oči na mne, stíchli a ja som mohol povedať pár slov o sebe mojou lámavou portugalčinou, a potom opäť hluk určite sa v tej chvíli rozprávali hlavne o mne. Cestou von z triedy si so mnou chcelo mnoho z nich podať ruku (čo som neskôr zistil, že tu to bude dennodenne, áno táto kultúra má rada dotyky a veľa. Že chlapci idú spolu za ruky ? To nie je nič divné, proste sú dobrí kamaráti, ale nič viac za tým netreba hľadať). Potom sme šli na obed, a bol som zvedavý čo bude no nijaké prekvapenie sa nekonalo, klasika fazuľa a ryža mení sa tu iba niečo k tomu: ryba/kurča/bravčové/klobásky, aj keď sem-tam je predsa len zmena napr. v nedeľu zvyknú byť na obed špageti, samozrejme s fazuľou a kurčaťom, ale minule, prišlo predsa len niečo iné, a toho som sa bál, funji je to ich asi najčastejšie a jedno z najobľúbenejších jedál asi v celej Afrike, akurát, že to nechutí cudzincom. Veď ani nemá čo keďže to je iba kaša z múky a vody, je to poriadne husté, ale samo o sebe to nemá žiadnu chuť. Nemal som na výber, buď funji alebo nič, tak som si dal a musím uznať, že s omáčkou a bravčovým to bolo stráviteľné (v Calule som to skúšal s kakaom, ale aj tak to nemalo chuť) Keď sme poobede prišli opäť do nášho domčeka, tak ma čakalo prekvapenie od Leonarda. Povedal mi, že večer ide do Luandy a potom letí na dva týždne do Talianska, takže tu budem sám. Rýchlo mi poukazoval nejaké veci v našom domčeku dal posledné rady a odišiel. Takže keď odišiel tak som vedel, že som sám v inej krajine, inej kultúre a ani neviem portugalsky. No zároveň som to bral aj z tej peknej stránky. Som v Afrike a mám domček sám pre seba, aké krásne. Postupne som sa zoznámil s riaditeľom centra Agostinhom a zodpovedným za učiteľov Salvadorom, a bolo vidno, že nie som prvý dobrovoľník, s ktorým tu spolupracujú. Chápali, že neviem portugalsky, ale zároveň som cítil, že majú ku mne dôveru a tým pádom aj ja k nim. Momentálne som tu už druhý týždeň a začínam tretí, ale ešte stále nemám nič konkrétne čo by som tu robil. Mojou hlavnou povinnosťou je učiť sa portugalsky, a vlastne mám na starosť aj futbal v utorky večer a štúdium večer vo štvrtky, a zároveň aj jednu skupinu pri upratovaní, ktoré tu je každý deň v týždni poobede, okrem nedele, a v soboty kedy je veľké upratovanie. Takže toto sú zatiaľ moje povinnosti, ale viem, že už čoskoro sa rozšíria. Vlastne je tu ešte jedna a asi najhlavnejšia, moja prítomnosť pri chlapcoch, rozhovory, hry...
Už po prvých dňoch som si všimol aj jednu nepríjemnú vec, je tu dosť veľa komárov . Po prvých dňoch som bol doštípaný asi všade, ale už som si zvykol a asi aj komáre na mňa. Okrem všemožných chrobákov sem-tam stretnem v našej kuchyni aj takúto jašteričku, aspoň požerie tie chrobáky.
Chlapci
Väčšina chlapcov je ako som už povedal z ulice, mali ťažký život: zlodeji, závisláci, nechcení a k tomu tá ich živá kultúra, preto to tu niekedy vyzerá ako na bojisku, ale títo chlapci sú super aj napriek všetkému sa v každom z nich dá nájsť niečo dobré a o to tu ide, aby chlapci zažili a našli to dobré v sebe a stavali na tom. Chlapci ma prekvapovali od začiatku a stále v mnohom prekvapujú. Pri prvých rozhovoroch na mňa hneď spustili, všetci naraz všetko, tak som vysvetľoval, že ešte neviem po portugalsky, tak niektorí preladili na angličtinu, v čo som dúfal i keď vedia iba pár fráz (ako sa máš, ďakujem ...), ale keď niektorí spustili slovenské slovíčka tak ma to dorazilo. No pochopil som, že SK dobrovoľníci predo mnou ich asi niečo naučili. Chlapci sú pre mňa v mnohých situáciách tým čím by som mal byť ja pre nich – oporou. Keď som bol smutný, alebo som mal ťažšie obdobie tak stačilo byť chvíľu s nimi a hneď som mal lepšiu náladu. Najviac sa učím od nich, pretože skoro každý sa ma snaží trošku naučiť. Je ich tu 79 v 3 ročníkoch rozdelených do 8 skupín a pre mňa je ešte stále ťažké ich poznať po mene, či dokonca rozoznať a sťažuje mi to ešte jedna vec ich rovnošaty. Vpodstate sú to iba tričká, ale všetci ich majú rovnaké, no v troch rôznych farbách, ktoré sa striedajú, takže nielenže sa všetci podobajú ešte sú aj rovnako oblečení, ale postupne sa mi ich darí rozoznávať , i keď aj po dvoch týždňoch sa mi sem-tam stane, že stretnem chlapca a zdá sa mi, že som ho nikdy predtým nevidel. Keď som rozmýšľal k čomu by som prirovnal toto centrum, tak mi napadla hneď jedna vec. Myslím si, že každý mal v triede nejakého chlapca alebo viacerých, ktorý boli vždy stredom pozornosti, vystrájali, starali sa o srandu aj keď to nie vždy bolo správne, no proste poznáte to myslím si, že každý mal takého spolužiaka (ak si hovoríš, že ja nie, tak sa zamysli či si ním nebol ty). A predstavte si, že by z každej triedy vyzbierali týchto chlapcov a dali do jednej triedy. Tak takto nejako to vyzerá v Kala-Kala, až na to, že tu nie je len jedna trieda, a že tu dokonca spolu aj bývajú a žijú.
Život v centre – program dňa
Od pondelka do piatku, je tu každý deň ten istý program, ktorý sa stále opakuje. Ráno sa vstáva už o 6:00 o 6:30-Bom dia (dobrý deň) kde sa číta evanjelium a k tomu má každý deň nejaký učiteľ alebo vychovávateľ nejaké slovo-kázeň 7:00 raňajky a po nich sa už začína štúdium teoretické aj praktické (elektrotechnika, stolárstvo, murárstvo, poľnohospodárstvo) až do obeda, po ktorom sa upratuje, každá skupina má niečo na starosti, potom sprcha a o 14:00 opäť škola, o 17:40 majú voľno a potom opäť sprcha (neviem, ako presne to funguje, asi sa striedajú ale viem, že jedna sprcha do dňa je povinná) 19:00 večera a po nej aktivity podľa skupín (futbal, štúdium, hudba, spev...) 21:00 Boa noite(dobrú noc) opäť má nejaký učiteľ slovo a potom sa ide spať.
Cez víkend je to trošku inak, škola nie je a vstáva sa tiež trošku neskôr i keď iba o pol hodinu. V sobotu doobeda je veľké upratovanie a v nedeľu aktivity. Poobede majú v sobotu katechézu (od saleziánskych seminaristov, ktorý tu vždy prichádzajú na víkend) a v nedeľu je skauting. O 15:00 je oratório, v neďalekej dedinke, kde vždy ide jedna skupina, ktorá si pripraví program a hry pre decká.
Potom je šport, sprcha a v sobotu tu je o 17:45 omša. 19:00 večera a po nej je v sobotu film a v nedeľu štúdium a na záver ako každý deň Boa noite.
Ešte do piatku som nevytiahol foťák, povedal som si, že mám čas a najprv ich chcem spoznať nie hneď fotiť. A vo štvrtok prišla správna chvíľa keď bola veľká slávnosť – vysvätenie kaplnky tu v Kala-kala,
len čo ma uvideli z foťákom tak už mi ho jeden z nich vzal a fotil, takže som mal fotky bez toho aby som musel fotiť ja. A chlapci sa veľmi radi fotia, možno až príliš, za 4 hodinky som mal 2,7 Gb fotiek a videí. Ale veď bola veľká slávnosť a bolo čo fotiť, boli tu dvaja biskupi, minister práce a mnoho iných významných ľudí. Veď ako stále tu vždy musí byť niečo špeciálne nielen také obyčajné dni a keď sa mám priznať tak to bola za ten týždeň už moja druhá oslava posvätenia kaplnky, na ktorej som bol, keďže týždeň predtým bola posvätená kaplnka v Palance, v Luande a tam som sa stretol po týždni aj s našimi dievčatami, ktoré sú v Calule.
Má to zmysel ?
Niekedy sa to pýtam aj ja, hlavne keď si predstavím, že v tých uliciach sú ešte stále milióny detí, a to nemyslím obrazne, ale vážne. Angola má štatisticky viac ako 20 miliónov obyvateľov, ale až 47% z toho sú deti od 0-14 rokov. Tak aký má zmysel týchto 80 chlapcov? Myslím si, že veľký Kala-Kala je plné života a nádeje. Prvý chlapec, ktorý tu bol úplne na začiatku sa volá Paezinho. Po rozhovore s ním som pochopil, že to má zmysel hovoril mi o svojom živote a teraz pracuje práve tu ako vychovávateľ, má krásnu rodinu 2 deti samozrejme s 2 ženami (čo bola pre mňa novinka, ale vysvetlil mi, že tu je polygamia normálna a dovolená a vraj aj prezident má 5 žien, takže som sa naučil znova niečo nové), ale kde by bol teraz ak by nebolo Kala-Kala to neviem, takže viem, že to má zmysel, pretože týchto pár chlapcov, môže zmeniť ďalších, a nemusia byť vychovávateľmi či učiteľmi, stačí, že budú dobrými otcami.
