Tak sme tu v Calule po 5 hodinovej ceste z Luandy sme dorazili.
Prvé dojmy? Saleziáni tu majú školu a všade sa to hemží deťmi. Vyzerá to tu pekne. No zrazu nám ukazujú kde budeme bývať (dievčatá celý rok) a prichádza prvý šok, dievčatá zúria, ani sa nečudujem posledný dobrovoľník tu bol pred 3 rokmi, a tak to tu vyzerá trošku ako v strašidelnom dome.
Poobede sme boli v meste na oratórium v meste, to znamená zahrať sa s deťmi nejaké hry. Prechádzali sme skoro celé mesto a zvolávali deti, ktoré už vedeli o čo ide a pridávali sa k nám keď sme došli na miesto tak okolo nás bolo určite viac ako 50 detí, a niektoré ešte poriadne nevedia ani chodiť a to je ďalšia vec, ktorá som si uvedomil, že by sa u nás nestala. Je tu plno detí, ale bez rodičov proste ich pustili vonku s nami. Deti, ktoré by u nás rodičia nenechali samé ani doma v izbe tak tu behajú s nami, či dokonca sa starajú o ešte mladších súrodencov áno už 4 ročný to dokáže, keby som to nevidel neuveril by som. Boli to veľmi zlaté decká, ktorým veľa ku radosti nechýbalo stačilo ich poštekliť či ponaháňať. Síce sme im veľmi nerozumeli rečou, ale vedeli sme čo chceme. Keď sme sa vracali späť tak za nami išla veľká banda, ktorá sa postupne rozpadávala počas toho ako sme boli blízko toho kde bývali. Bol to super čas s tými kvôli, ktorým som prišiel.
Zmenáreň
Na druhý deň, prišlo to čo som očakával, dievčatá sa dali do veľkého upratovania a sťahovania. Keď prišli pýtať nejaké metly a upratovacie prostriedky tak len na nich pozreli a ani nevedeli, kde to majú tak museli hľadať. Ale nakoniec našli a dievčatá to tu fakt zmenili na nepoznanie.
(a dúfam, že ma nezabijú keď zistia, že som tu dal fotky ich domčeka) Celý domček vyzerá oveľa krajšie, len moja izba zostala skoro ako predtým. To viete mne sa nechcelo upratovať. Ja som radšej išiel zahrať si s chlapcami futbal, hrali na boso tak som sa vyzul tiež, čo nakoniec skončilo takýmito otlakmi, ale stálo to zato lebo sme vyhrali.
Pravá Afrika
Na ďalší deň nás, ale čakalo prekvapko ráno sme mali ísť s padrem Luisom na ako by som to nazval výjazd ? Chodí totiž každý deň po okolitých dedinkách a každý deň slúži omšu niekde inde a nás vzal zo sebou. Do tej istej dedinky sa vráti zase až po asi 3 mesiacoch takže každá omša je tu veľká slávnosť. Išli sme cestou-necestou, ale skôr necestou.
Bola to spleť rôznych cestičiek, ktoré viedli k rôznym maličkým aj väčším, nenazval by som to dedinkám, ale skôr komunitám, a v týchto cestičkách by sa človek ľahko stratil no padre Luis to tu poznal skoro dokonale. Keď sme došli tam kde sme mali tak nás už čakali so spevom. Zistili sme, že to nebude len slávnostná omša, ale dokonca aj krst. Kostolík bol úplne plný ľudí, ale aj spevu, bola to úžasná slávnosť.
Potom sa starší zostali modliť a decká sa vonku hrali, spievali a tancovali tak sme sa pridali. Po asi hodine sme išli preč mysleli sme si, že domov no zastavili v ďalšej dedinke, kde sme išli na obed, bol to super slávnostný obed uprostred ničoho kurča, vínko a mnoho iných špecialít.
Potom sme išli preč a znova si mysleli, že domov no opäť sme sa mýlili. Po asi polhodine cesty sme zastavili v ďalšej dedinke a šli sa pomodliť do maličkej kaplnky, ktorú len nedávno postavili
Potom sme zastavili v nejakej dedinke a opäť sme slávili omšu a po nej sa opakovalo to čo predtým. Šli sme s deckami, spievali sme, tancovali ... a potom sme šli domov. Bol to dlhý, náročný, ale pekný deň pravá Afrika. Na ďalší deň sme šli s padrem iba poobede a opäť to bola šupa i keď skoro všetko sa opakovalo: omša a potom dokolečka-dokola už sa spievalo pri krásnom západe slnka . Tie piesne sa väčšinou opakujú, takže nerozumieme im, ale ešte trošku a budeme ich vedieť naspamäť.
Keďže sa začalo stmievať tak padre išiel odviesť niektorých do ich dedín a určite nešiel na prázdno.
Potom sme šli domov aj my a našim smerom išlo tiež mnoho deciek a tak sme ich vzali koľko sa dalo a napočítal som, že nás bolo 27 veď prečo nespraviť z auta autobus?
Calullo je krásne mestečko v horách to znamená, že aj dosť chladné a ráno a večer tu naozaj bolo chladno. Odkedy som prišiel do Afriky tak skoro každý deň bolo zamračené až po desiatich dňoch sa vyjasnilo, vtedy som prvýkrát videl aj hviezdy a je to pravda sú iné. Teraz, keď som si zvykol tak odchádzam z Calulla, ale konečne idem do Kala-Kala.
viva Africa
