Dlho som premýšľal, či mávôbec zmysel písať tento článok. Snáďkaždý si to už všimol, no stále sa nič nedeje.Možno je tento môj príspevok zbytočný, alekaždopádne (keď už nič iné) aspoň uľavímojej duši, ktorá sa vykričí do stále sarozširujúceho spravodajského vzduchoprázdna.
Už ma to unavuje. Každý večerto isté. Len kulisy sa menia. Sme ako v divadle. Sem tamnejaký nový herec. Komédia. Niekedy fraška. Taksa na tú polhodinku bavme. Všetci pekne spolu. Topímesa v mediálnom bahne plnom klebiet a bulváru. Bože,prečo? Kto sa má na to pozerať?
Hnevá ma to. A dúfam, ženie som sám. Veď v každom normálnom štáte bymali byť najpodstatnejšie informácie na začiatku televíznych novín.A ako je to u nás? Naše komerčné televíziemajú tento zaužívaný systém postavenýna hlavu. Dôležité sú informácie typukto, kde, s kým, kedy a za koľko. A aby toho nebolo málo,zaklincujú to nejakým šikovným zvieratkom, nadktorým sa v lepšom prípade pousmejeme, hoci to bývamálokedy. Samozrejme, viem, že boj proti takémutospravodajskému modelu je vo svojej podstate boj s veternýmimlynmi. To je na tom to najsmutnejšie. Televízny prime timesa skracuje o nepodstatné problémy našich celebríta o nové prírastky v garážach politikov.
Čo dodať? Hľadá sadobrodinca, ktorý by ponúknol topiacemu sa Slovenskualternatívu. Kto sa však podujme na tento ušľachtilýskutok? Je mi to jedno. Hlavne nech je to čo najskôr.
