SMER LONDÝN
Niekedy v Máji...
ROK
2015
Niekedy ešte pred letom.
Londýn je mekka muzikálu a tak som sa nakontaktoval na moju kamošku, ktorá už v Londýne žila niekoľko rokov a tak som sa k nej sám pozval na päť dňový výlet. Ešte som si aj nadiktoval na koľko dní ju budem vyžierať, špiniť riady a byť na obtiaž, keďže ja po anglicky neviem ani ceknúť, ale k tomu sa ešte dostanem.
S kamoškou sme si zavolali a začali sa dohadovať na konkrétnom termíne.Následne som si kúpil letenku a v máji dvetisícpätnásť som sám odletel na svoj prvý eurotrip.Letel som priamo z Košíc a všetci veľmi dobre vieme, že v Košiciach máme iba jedno maličké letisko.Jeden gejt a jednu pasovú kontrolu.Absolútne by sa nič nestalo, keby som týmto našim maličkým letiskom neprechádzal ja.
Bol som opäť v strašnom strese.To si neviete ani predstaviť aký som mal stres.A to som bol iba v Košiciach.A stále každý hovorí po slovensky.Kde je naozaj iba jedno lietadlo a jedna dráha na ktorej sa odlieta a aj pristáva.Na svoju obranu musím povedať, že ma zmiatla tabuľa na ktorej bolo napísané ARRIVED a DELIVERD.Tá panika, ktorá má v tej chvíli chytila bola obrovská, pretože som odrazu nevedel na ktorý riadok tej obrovskej tabuli sa mám pozrieť.Nedošlo mi, že v tom riadku bol napísaný iba jeden let. Ten môj let.Zaradil som sa teda do radu na odbavenie. V tom rade na odbavenie stála naša rómska menšina tak mi, ale musíte dať za pravdu, že som bol trošku dezorientovaný v čase a priestore.Bol tam iba jeden rad a aj tak som si nebol istý či stojim v tom správnom rade a tak som sa pýtal každého či tento rad je naozaj radom smerom do Londýna. Musel som im už patrične liezť na nervy, pretože táto moja rovnaká otázka zaznela vždy, keď sa do radu postavil niekto nový.Až na jedného humoristu, ktorý mi na moju otázku odpovedal: dig do Kuvajtu.Viete čo nasledovalo? Z otázky patrí tento rad na let do Londýna sa zmenila na otázku naozaj stojím v rade do Kuvajtu? Zopakoval sa presne ten istý scenár ako s prvou otázkou a každý ma musel presvedčiť, že neletíme do Kuvajtu, ale do Londýna. Akonáhle sme sa približovali k pasovej a batožinovej kontrole môj pot začal krásne stekať po mojom chrbáte. Prišiel rad na mňa prešiel som skennerom a začal som pípať. V duchu si hovorím toto nieje ani možné. Prečo práve mne.Pracovník na mne videl, že som dostatočne vystresovaný z tejto celej situácie a určite si povedal, že by som určite nebol schopný výbušninu použiť aj keby som nejakú mal. Veľmi intenzívne sme si prečítali naše myšlienky.A tak som mu očami odpovedal: pri mojom šťastí by vybuchla ešte na letisku.Pozrel sa na mňa a povedal choďte. Vydýchol som si, poďakoval a čakal na odlet. Zrazu ohlásili náš let.Luky hrdo,ale s miernym stresom nastupuje do svojho prvého lietadla v živote.Našiel som si svoje miesto. Pekne som si odložil svoju príručnú batožinu na miesto pre ňu určenú teda lepšie povedané presne nad moju hlavu a pokojne sa usadil na svoje úzke sedadlo do uličky. Ako sme sa blížili k Londýnu začala, ale strašná búrka. To si neviete predstaviť čo sa s našim lietadlom začalo diať. Hrozné niečo. Toto bola najhoršia turbulencia akú som kedy zažil. Na celej palube bolo počuť krik, plač našich rómskych spoluobčanov, ktorí sa popri tom, ale veľmi na hlas modlili.Odrazu každý z týchto občanov mal ruženec, ktorý veľmi upäto držali v spojených rukách.Hovorím si ty sa Lukáš ukľudni všetko bude v poriadku.Pomaličky sa naša turbulencia dostávala do normálu a ja som sa mimovoľne pozrel vedľa mňa cez uličku, kde sedela, aleže origoš olašáčka, ktorá takisto držala v ruke ruženec a popritom mala zatvorené oči a z jej úst vychádzala modlitba: Zdrávas.
Musela cítiť môj pohľad na ňu a tak jedným okom ako z hororu sa na mňa pozrela a opýtala sa ma. Dig čo vidíš vonku? Naklonil som sa cez mojich ďaľších dvoch prísediacich, aby som jej veľmi dôveryhodne mohol popísať čo presne vidím cez okienko lietadla. Opäť som si sadol na svoje miesto a hovorím jej. Dig anglický trávnik. Odrazu sa postavila a na to čo povedala nezabudnem do konca môjho života.
Dig prežili sme dáfky nás čakajú a trikrát si odpľula.Pretočil som oči a chcel som už konečne z lietadla vystúpiť, kde ma už na letisku čakal manžel mojej dlhoročnej priateľky.Nakoniec sa mi z lietadla a dokonca aj z letiska podarilo odísť. Manžel mojej priateľky ma už čakal na letisku pri aute. Zvítali sme sa a naraz sme si obaja sadli do auta a obaja naraz zavreli dvere.
A bolo ticho.
Bolo mi to veľmi divné, že je v aute ticho, keďže ešte pred autom sme obaja boli veľmi výrečný.Nevedel som čo sa deje, pretože sme stále stáli síce sme v aute sedeli, ale stále sme stáli na tom istom mieste pred letiskom.Asi po piatich minútach, kedy to prestalo byť vtipné aj mne som sa ho opýtal.Niečo sa deje, že stále stojíme? No a na moju otázku mi odpovedal: pozri sa pred seba. Chytil som sa rukou čela a odklonil som svoju hlavu trošku do ľavej strany asi som čakal, že ma nebude vidieť.Po chvíli sme sa na seba iba pozreli.Ja už s veľkým dôvtipom som pokýval svojou vygumovanou hlavou, že rozumiem a nerozoborejme to radšej ďalej.Opäť sme obaja naraz otvorili každý svoje dvere, vytúpili sme z auta a presadli sme si.Aké jednoduché. Prosil som ho! Prosím nemusí táto historka kolovať. Jasné, neboj sa!
Ešte sme ani nestihli prísť k nim domov a už cez domofón jej s hurónskym smiechom hovoril čo som v aute stváral.Prišli sme do bytu, kde sa ešte smiala a súčasne mi podávala mapku celého Londýna a metra. Ja sa jej na to pýtam.Čo je to prosím Ťa? Tvoja mapka metra a Londýna. Ja jej hovorím sranduješ nie? Hovorí mi nie: najlepšie sa naučíš sám na svojich chybách, ale neboj sa Londýn nie je až taký veľký.Neboj sa nestratíš sa.Presne si pamätám túto poslednú vetu neboj nestratíš sa, keď som už sedel v metre a odrazu som v sebe pociťoval veľmi zvláštny ba priam až skľúčujúci pocit, že niečo asi nie je v poriadku, pretože týmto metrom idem asi veľmi dlho.Nedalo mi to, a tak som sa snažil opýtať po anglicky jednej veľmi zlato vyzerajúcej mladej slečny, že: hellou exkjuzmi. This train to go to Liverpoolstreet? A ona, že Yeah, yeah.Aj gojing tu D sejm.Tak sme sa dali do reči.Pýtam sa jej. Hav ju vork?A ona, že je Tyčer, že učí deväť ročné deti a tak sa pýta ona mňa, že odkiaľ som a ja jej na to. A jem Slovak republík a ona, že: wow a ja že : A jem ector a ona, že:A jem Simona.Nepochopila, že sa chválim svojim povolaním.Ona sa chcela zoznámiť čo mi došlo až keď som z metra vystúpil. To, že Londýn predčil moje očakávania Vám rozpisovať nebudem, pretože by som zahltil celú knižku iba o Londýne.Ale je to krajina do ktorej si budem vždy plánovať výlet ak mi to umožnia okolnosti.Záver tohto môjho príbehu by som chcel ukončiť ešte jedným bonusom.Na Letisku v Lutone pracujú prevažne muži a tí si veľmi radi naťahujú na ruky gumené rukavice.
S m e j m e sa
Pamätaj: smiech lieči
ROK 2007
niekedy v zime...
