S M E J M E SA
Pamätaj: smiech lieči
ROK
2007
Niekedy v zime.
Píše sa rok dvetisícsedem. Maturitný ročník na košickom Konzervatóriu a zima.Pamätám si, že v tom roku bola veľmi tuhá zima a pamätám si, že okrem tejto tuhej zimy už toho bolo na mňa veľmi veľa.Maturity, skúšky,práca v rádiu, práca v divadle, skúšky na maturitné predstavenie a v neposlednom rade príprava na prijímačky na vysokú školu.Pamätám si, že som neváhal ani sekundu a hneď som presne vedel, na ktoré dve vysoké školy si prihlášku pošlem.Rúbal som veľmi vysoko.Prvá vysoká škola na ktorú som si podal prihlášku bola DAMU v Prahe a druhá prihláška putovala na VŠMU do Bratislavy.Dve elity medzi hereckými školami.Tak som si povedal buď alebo.Je to risk.V tom momente úplná ruleta.Ale preto sa tomu hovorí hazard a nie štrikovanie predsa. Síce hazard s mojou budúcnosťou ale budiš.Ja som si veľmi veril. Až natoľko, že už som sa videl v Prahe na škole.Každému som o tom rozprával, že som si vybral Prahu a DAMU.Veď predsa aj Holubová sa na DAMU hlásila trikrát kým sa tam dotrepala.A tak som veľmi poctivo pristupoval k mojej hereckej príprave.Pamätám si, že ako prvé prijímačky ma čakali v Prahe a bol to Január tesne po maturitnom plese.Nasadol som v Košiciach do autobusu, zavrel som si oči a povedali si: a je to tu.Pamätám si ako som po ceste do Prahy zaspal presne s takým veľmi upokojujúcim pocitom a s predstavou v hlave, že všetko dopadne presne tak ako si to predstavujem.Veď predsa pripravený som a kto môže byť odomňa lepší ako ja sám.Táto veta ma sprevádzala celým mojim spánkom až do Prahy.Kto môže byť odomňa lepší ako ja sám.Zobudil som sa až na Florenci.Vystúpil som z autobusu a pamätám si, že mi bola strašná zima.Bolo skoro ráno niečo po šiestej ráno a registrácia začínala o osmej.Mal som dve hodiny čas nato, aby som sa prebral našiel svoju vysnívanú vysokú hereckú školu a predviedol to čo som sa na Konzervatóriu naučil a ukázal svoj obrovský potenciál a talent, ktorý sa stále ešte vo mne skrýval.Pomaličky som prechádzal Prahou a užíval si ten pocit.Rozmýšľal som už a vyberal si miesto, kde budem bývať, aby som to mal samozrejme blízko mojej školy. Rozhliadal som sa po meste, aby som našiel potraviny do ktorých budem chodiť cez pauzu, ktorú budeme mať medzi predmetmi.A hlavne kaviareň. Hľadal som si svoju kaviareň, ktorá by patrila iba mne.Do toho mi hlava stále opakovala: kto môže byť odomňa lepší ako ja sám.A zrazu to prišlo.Stál som pred svojou vysnívanou vysokou školou.Vstúpil som a predomnou obrovský rad.Konečne som sa zaregistroval.Rozdelili nás do niekoľkých skupín po pätnásť a šli sme čakať do tried, ktoré boli pre nás určené.Pamätám si, že to trvalo večnosť, kým naša skupina vošla pred skúšajúcu komisiu, ale nakoniec to prišlo.Ohlásili našu skupinu, aby sme sa pripravili a vstúpili dnu.Pamätám si, že tesne predtým ako som prekročil prah tej triedy som sa trikrát nadýchol a vydýchol a v duchu si povedal: teraz alebo nikdy.Dáš to.Všetci pätnásti sme sa postavili vedľa seba do polkruhu tak, aby nás komisia videla všetkých.Mám to ešte dodnes v živej pamäti a nikdy na ten pocit nezabudnem.Komisia sa nám všetkým predstavila a povedala nám, že aj napriek tomu, že sa aj v našej skupine vyskytujú Slováci tak by bolo najlepšie, aby sme sa predstavili v češtine.Každý jeden z nás, ktorý nasledoval mal pred seba vystúpiť jeden krok do predu a predstaviť sa.Poznáte ten pocit, kedy už sa to blíži a v bruchu cítite taký ten zvláštny pocit.Aj Vám treba ísť na záchod aj nie, aj cítite kŕče v bruchu odrazu aj hlad a nakoniec, že vyvrátite všetko to čo ste aj nejedli? Presne takýto pocit som mal.Predomnou bol už len jeden človek a idem už ja.Lukáš.Už to prichádza upokoj sa.Ten človek, ktorý bol predomnou zrazu veľmi rýchlo skončil a tak som bol na rade ja.Celá pozornosť bola upriamená na mňa.Všetky oči boli zrazu nalepené na moju osobu.Tak som vykročil jeden krok dopredu.Pevne som sa postavil a cítil som na svojich perách, že niečo somnou nieje v poriadku, pretože sa mi zrazu horná aj dolná pera začala triasť.A tak som sa nemohol prirodzene usmiať na komisiu na ktorú som chcel zapôsobiť tak ako nikto predomnou. Pamätám si, že zo mňa vypadlo. Jmenuji se Lukáš PAVLÁSEK, studuji na Košickém konservatoři a je mi devatenácet let.V tom momente dostal každý jeden, ktorý bol somnou v tej skupine obrovský, aleže obrovský záchvat smiechu a predsedkyňa poroty si zložila svoje dioptrické okuliare, pozrela sa na mňa a hovorí.To jste starší než já! Tak to by sme mali.Zakončil som celú túto situáciu nasledovne.Keď sa všetci dosmiali a upokojili ja som to samozrejme ešte musel zaklincovať.Ďakujem Vám veľmi pekne za Váš čas.Určite sa mi ozvete.Nemáte moje číslo nevadí.Dovidenia. Hádajte ako to dopadlo? Dopadlo to asi tak, že z tej kaviarne, bytu a potravín, ktoré som si vybral som v jednej ruke držal bagetu a v druhej ruke plastový pohár s tou najlacnejšou kávou, ktorú som si kúpil v automate demonštratívne v potravinách, ktoré boli vedľa tých mojich vysnívaných.Nastúpil som do autobusu smer Košice a šiel som domov.O dva mesiace neskôr ma čakala posledná šanca preraziť v mojej hereckej kariére ďalej.Jednoducho som si povedal, že toto je moja jediná možnosť ísť študovať herectvo k našim hereckým kapacitám.Prijímacie pohovory boli takmer identické k tým pražským a tak som aspoň vedel do čoho idem.Opäť registrácia, rozdelenie do skupín a čakanie.Ja som mal to šťastie, že v prvom ročníku už študovala jedna moja konškoláčka z Konzervatória a tak sa mi snažila dávať dôležité rady na ktoré by som nemal počas prijímačok zabudnúť.Keď som sa dozvedel, že do ktorej skupiny ma zaradili a kto bude tú moju skupinu viesť opäť som sa dostal do stresu.Tá spolužiačka, ktorá už bola v prvom ročníku mi povedala, že: júúj tak to budeš mať veľmi náročné. A pokračovala ďalej. Keď sa pred tú komisiu postavíš a nebudeš pani predsedkyni sedieť tak ti to dá hneď najavo.A ja sa jej pýtam: ako? Ako mi to dá najavo, že sa jej nepáčim a že nebudem mať ďaľšiu šancu sa posunúť do ďaľšieho kola? Nemusíš sa obávať iba si prehrabne vlasy a pretočí oči.Neboj sa to dáš a drž sa! Vošli sme do skúšajúcej triedy.Tentoraz to bolo, ale po piatich.V každej skupine bolo päť ľudí.Sadli sme si na pripravené stoličky a pamätám si, že mi začala byť, aleže hrozná zima.Akonáhle sme si sadli tak sa nám skúšajúca komisia predstavila a ja som poprvýkrát naživo zbadal hereckú elitu.Milku Vášaryiovú, ktorá našu skupinu viedla.Privítala nás a oznámila, že môžeme začať, aby sme sa nezdržiavali.Ja som mal poradové číslo jeden.Postavil som sa presne na stred pred komisiu a Milku, ktorá sedela presne v strede oproti mne.Naše pohľady sa stretli ja som sa predstavil a Milka si prehrabla rukou po vlasoch, pretočila oči a ja som vedel, že moja herecká kariéra sa v tejto chvíli definitívne skončila.Nebola to pravda. Táto herecká kapacita vytiahla zo mňa absolútne všetko.Celý talent, ktorý vytiahla až z mojej päty.Celé to trvalo zhruba pätnásť minút, posadil som sa na svoje miesto a pamätám si, že sa Milka ešte na mňa usmiala a žmurkla na mňa.Krajší pocit som v tej mojej nevedomosti ešte nezažil.Postupoval som z kola na kolo a o týždeň nato prišli výsledky.A hádajte čo: prijali ma.A sen o mojej hereckej kariére som mohol naplno odštartovať. Ja som si po čase uvedomil, že ak Vám dá niekto v živote šancu a uvidí vo vás veľký potenciál nezahoďte to.Takýchto ľudí je v našom svete naozaj veľmi málo.Ale keď už prídu využite svoj priestor naplno.
S M E J M E SA
Pamätaj: smiech lieči
