S M E J M E SA
Pamätaj: smiech lieči
ROK
2012
Niekedy pre letom.
V tomto roku na mňa čakalo jedno veľmi krásne obdobie.Už som Vám ho spomínal v mojom príbehu na začiatku.Bolo to obdobie,kedy som získal svoju prvú veľkú hereckú televíznu skúsenosť.Bola to reklama pre VÚB BANKU.Áno v tomto roku sa zo mňa stal ten najznámejší lepič na celom Slovensku.To len,aby som Vás trošku priblížil k tomuto roku,ktorý začínal pre mňa byť štartom mojej hereckej kariéry.
Za svoje prvé zarobené herecké peniažky som si kúpil svoje úplne prvé auto.Chápete?Ja.
Luky si kúpil svoje prvé auto.A viete aké?Pevgeot 206 tmavo modrá metalíza.Aj teraz mám zimomriavky,keď si na to spomeniem.Prečo to píšem.Pamätáte si,že ako som robil svoj vodičský preukaz však?
Tak čítajte ďalej.
Jedného pekného slnečného bratislavského dňa som si povedal,že by som si mal ísť niečo nakúpiť do obchodu.Že mi treba potraviny,aby som jednoducho mal čo jesť.Napísal som si pekne zoznam potravín,aby som v obchode nezabudol,že čo si mám kúpiť, obliekol som sa, sadol som do auta a vybral sa na svoj prvý veľký nákup s mojim prvý autom.
Namieril som si to do Auparku v Petržalke.Zaparkoval som v parkovacom dome, vystúpil som z auta a šiel do potravín.S takou brutálnou radosťou som chodil po potravinách, že (som bez chyby zaparkoval - trvalo mi to cca 40 minút,pretože som si na jednej strane nevšimol stĺp a na ľavej strane ďaľšie zaparkované auto), že sa mi nakupovalo s veľkou ľahkosťou a musím sa Vám priznať bol som na seba,aleže brutálne hrdý.
Celý nákup mi popravde netrval dlho.Nakúpené som mal v podstate dosť rýchlo,pretože som bol aj dosť hladný.Musel som si predsa ešte doma navariť a oddychovať po mojom veľmi náročnom dni.Zaplatil som v pokladni svoj prvý veľký nákup,ktorý som absolvoval svojim prvý autom a šiel som.V rukách som držal tri plné igelitky.
Prešiel som si ešte celý Aupark, rýchlo som ešte poobzeral nejaké zľavy pred letom a nastúpil som na eskalátor.Vyšiel som z turniketu von, prešiel som prechod pre chodcov, v automate som si kúpil pól hodinový lístok.
Nastúpil som do autobusu číslo 93, vyberám kľúče od auta, postavím sa presne na stred autobusu a s veľkou hrdosťou zo seba ako som to všetko krásne zvládol som sa zapozeral na tie kľúče, ktoré som držal v pravej ruke a v ľavej lístok, ktorý som si pekne označil v označovači.A určite poznáte ten veľmi divný pocit,keď si v hlave nechcene prehrávate situácie, či ste na niečo nezabudli a v tej predstave sa modlíte a prajete si,že ste naozaj na nič nezabudli až do chvíle,keď si uvedomíte,že Vám po chrbáte steká pot a dostanete paniku,že ste naozaj na niečo zabudli, len si neviete v tej rýchlosti vybaviť,že čo ste tak mohli zabudnúť?!
Prichádzali sme k zastávke prezidentského paláca.Kukol som kamenným ksichtom oproti sebe na čo som si odpovedal, že čo som…
Pretože v tej chvíli mi došlo,že Luky?!
Neprišiel si ty náhodou, ale iba tak náhodou do Auparku autom?
Ja ani neviem ako. Nepýtajte sa ma ako.Ale už som bol v Auparku.Boli 3 hodiny poobede.Z Auparku som odchádzal o 20:30, pretože som od tretej nerobil nič iné iba hľadal to svoje prvé auto na ktoré som si zarobil a ktoré som si kúpil, pretože milostivý pán zabudol, kde zaparkoval.
Parkovné ma vyšlo drahšie ako celý nákup.A tak hladný, nasratý,ale s autom som pekne šiel domov.
S M E J M E SA
Pamätaj: smiech lieči
