Piatok podvečer, človek plný entuziazmu z dolapiteľného víkendu, v žilách sa už krv pomaly pripravuje na prvý dúšok toho zlatistého nápoja, pred ktorým sa celé telo chveje už od pondelka. Predomnou je ale ešte posledné dokončenie práce. Prakticky už len kozmetické úpravy, a to :
1) pripojiť kameru
2) naladiť obraz
3) schovať náradie
4) upaľovať domov
Všetko to bolo veľmi jednoduché, až na prvý bod. Nebol nijak obtiažny, ale veď viete, že keď sa má niečo stať, tak sa to stane presne vtedy, keď to nečakáte. Z telefonátu, ktorý mi mal oznámiť tú najdôležitejšiu správu som počul zreteľné "Áno", ktoré som aj koniec-koncov počuť chcel, a ďalej, že "ističe 1,2,3,4 sú so 100 % -nou určitosťou vypnuté". To mi stačilo k tomu, aby som sa dychtivo vrhol do zapájania. Chyba bola ale tá, že si nikto neuvedomil (ani volajúci kolega a ani ja), že našich ističov bolo až 5. Koho by to vtedy pred fajrontom zaujímalo, a aj keby hej, tak sa určite nemôžem trafiť rovno na ten, ktorý nie je vypnutý. Veď to je jasné - Murphyho zákony predsa nemôžu fungovať stále . Ale bol by v tom čert, keby to nebolo tak, ako by som chcel ja.
Pekné červené cvikačky spĺňajúce asi každú normu ISO a aj každej technickej, bezpečnostnej a neviem akej inšpekcie mali len jednu jedinú vadu- BOLI V MOJE RUKE . Vidím to ako dnes, keď som sa sústredil len na ten hnedý kábel a pripravoval sa ho odblankovať, mysliac pri tom už na to spomínané pivo, ktoré mi už myslím prudokovalo samo telo, a ktoré mi v predstavách stekalo plnými dúškami dole krkom...hmmmmmmmmmm...
No a presne v tom momente ma to zasiahlo - milióny elektrónov s potenciálom 230 V ma v momente prebrali z toho pekného sna. V tej chvíli som už nemyslel na nič iné, len na to, aby som sa nestrepal z toho taktiež kvalitného, nálepkami ISO noriem vyčačkaného, a hlavne kvalitne vodivého hliníkového rebríka s "úžasným" pocitom prechádzajúcich sa mravčekov po mojej chvíľu nevládnej ruke...
Hneď ma oblial pomerne chladný pot, a konečne som sa pri tých vysokých teplotách, ktoré nás vtedy sužovali, cítil príjemne. Síce troška prehnane relatívny výrok, no teplotu vzduchu som aspoň na chvíľku nevnímal ako primárnu prekážku vykonania pracovnej činnosti.
Zrazu bola chvíľa prekvapenia preč. Už boli vo mne len odtrhnuté zvyšky okamihov, ktoré mi zastali pred očami a ktorých som bol aktérom žiaľbohu ja.
Nakoniec všetko dopadlo v poriadku. Uvedomil som si, kde som asi urobil chybu a kde ten dotyčný, čo vypínal ističe, pričom som sľúbil sám sebe, že si budem dávať väčší pozor. Ale bol to len planý sľub z ktorého napokon vzniklo ešte zopár nebezpečných ale aj komických situácií...
Od tej doby si ale všetko čo môžem kontrolujem sám a pamätám si jednu vec, ktorú si pamätajte aj vy :
Na všetko, čo je pod prúdom sa treba pýtať VŽDY 2 krát... :o)
