Po mojich prvých nesmelých krokoch, či resp. opaloch na golfovom trenažéri som tejto hre prepadol naplno a stala sa pre mňa tým čím je droga pre narkomana. A to doslovne. Vždy keď je to možné využívam aj tú najmenšiu možnosť odpáliť to malé biele čudo alebo pozerám inštruktážnu príručku na DVD, aby som nehral štýlom klonovaného drevorubača s hokejistom a s basebalistom. Snažím sa naučiť o správny postoj, správne držanie palice a správny odpal. Samozrejme už mám aj vybratý golfový bag a momentálne sa nachádzam v štádiu zakúpenia. Moje nadšenie či resp. očarenie z tejto hry ma priviedlo k tomu, že som spolu s majiteľom penziónu Ľudom, kamarátom Petrom prehovorili aj môjho kolegu Ivana, aby si to tiež skúsil. Po pár Ivanových odpaloch a krátkej analýze jeho štýlu hry sme si povedali, že fajn tak tento chlapík nás nebude nijako ohrozovať a aspoň máme vždy toho kto bude posledný – tým nechcem Ivana nijako podceňovať, ale proste tak sa javila Ivanova hra. Avšak to sme ešte netušili, čoho je schopný. Prvé štyri jamky, sme ho ani poriadne nesledovali, jeho krátke odpaly a narastajúci handicap nenechávali nikoho z nás na pochybách, že o prvé až tretie miesto sa pobijeme mi traja a Ivanovi zostane zemiaková medaila. Avšak potom to prišlo. Piata jamka sa stala osudnou mne, Ľudovi aj Petrovi, proste nám to začalo lietať mimo vyhradenú plochu ihriska a naše (170 – 210)m dlhé odpaly nám boli nanič. Takisto nepomáhalo ani držanie palice, postoj a technika odpalu, ktorú sme mali naštudovanú podľa príručky a ktorú sme sa v najviac možnej miere snažili dodržiavať. Už vôbec nepomáhalo zohľadňovanie fyzikálnych zákonov či smeru a sily vetra. Naše handicapy začali „utešene“ narastať a mi sme neveriacky pozerali jeden na druhého. Naše obavy sa zväčšovali a premieňali na najhoršiu nočnú moru. Začali sme čoraz viac venovať pozornosť Ivanovi a jeho hre. Neveriacky sme krútili hlavami a čudovali sa ako to, že sa mu tak darí. Veď má postoj ako drevorubač pred výrubom storočného buku, palicu drží ako hokejku a odpaľuje s pohupom a s miernym výskokom ako hráč kriketu. Možno by si niekto povedal, náhoda. Hrá tak ako najlepšie vie a po dvoch týždňoch hrania s ním môžem čestne povedať, že to nie je náhoda, ale len a len jeho šikovnosť a um. Ten jeho typicky ivanovský postoj (inak sa ani nazvať nedá) je absolútne efektívny a čo tam po tom, že nie je efektný. Veď golf sa nehrá na krásu, ale na počet úderov potrebných k dosiahnutiu jamky.
Je úžasné, že život je vo svojej podstate plný zvratov. Ten kto vyzerá ako hlupák môže byť veľmi inteligentný a človek vzrastom malý môže byť velikán. Hra s Ivanom nás naučila, že golf je hra o uvoľnenosti tela, mysle a hlavne o zábave. Dokázala nám, že aj na prvý pohľad absolútne drevo, môže byť ojedinelý talent.
