Pre mňa je totiž „snový stav“ niečo ako každonočný výlet do iných dimenzií, cesta za novými dobrodružstvami a novými pocitmi. Netvrdím, že každé ráno si pamätám o čom sa mi snívalo. No keď ma niekto prebudí práve vo fáze snívania, hodnú chvíľu sa z toho šoku neviem spamätať. Možno to bude tým, že sa vo sne veľmi často cítim reálnejšie ako v skutočnej realite. V podstate si uvedomujem, že snívam, no tie pocity sú také naozajstné a silné, že sa nechcem prebudiť.
Dnes nadránom sa mi sníval hororový sen. Musím podotknúť, že predchádzajúci večer som nevidela žiadny horor, ani nečítala svoje obľúbené Hitchcockove Strašidlá na dobrú noc. Napriek tomu sa môj sen začal škaredou krvavou vraždou, ktorej ja som bola svedkom. Ležala som vo vysokej tráve na lúke za naším domom a niekoľko metrov odo mňa skupina akýchsi zlých nahnevaných „típkov“ mlátila Človeka. Tráva pod Ním už začínala nadobúdať všetky odtiene červenej a telo mal celé dorezané. Veľmi som sa bála a ten pocit sa počas sna stále viac stupňoval. Mala som strach, že ma uvidia, no na druhej strane som sa chcela nenápadne vypariť a zavolať pomoc. Ležala som tam teda a nemohla som sa ani pohnúť. Medzitým Človek opustil ríšu živých. Chlapíci sa pobrali na odchod a keď sa mi zdalo, že sú v bezpečnej vzdialenosti, vstala som. Vtom sa jeden z nich náhle obzrel a aj keď boli odo mňa ďaleko, jeho tvár sa ku mne priblížila (lebo vo sne je možné všetko) a on si ma zapamätal. Každému teraz musí byť jasné, že sa za mnou všetci rozbehli a nastalo prenasledovanie. Ja som predsa čosi videla a mohla som to svedectvo podať ďalej. Aj som sa snažila ukryť u jednej láskavej pani na povale so senom, no moja netrpezlivosť mi tam nedovolila ostať príliš dlho. Nenápadne som prešla celú našu dedinu, ale žiaden úkryt sa mi nezdal dostatočne istý. A navyše som túžila byť v takýchto ťažkostiach so svojou rodinou. Po dlhom pobehovaní v strašnej úzkosti som sa konečne dostala domov a na moju veľkú úľavu som tam našla všetkých mojich blízkych. Lenže prenasledovatelia si zaumienili nevzdať sa svojej koristi len tak ľahko. Začali obliehať náš dom. Boli ozbrojení a chceli nám ublížiť. Napriek tomu všetci ostatní obyvatelia našej dediny zatvorili pred tým oči. Nikto nám neprišiel na pomoc. My sme však vedeli, že musíme vydržať a až do konca veriť, že to dopadne dobre. Máme doma vzduchovku, tak ju ocko zobral a podujal sa poobzerať sa okolo domu. Ja, sestra a maminka sme čakali vnútri. Zrazu sme začuli výstrel. To už som cítila, že sa aj reálne celá trasiem.
Ďalej si pamätám len to, že sme my tri nejakým spôsobom našli malinké miesto v pozornosti prenasledovateľov a podarilo sa nám ujsť im do najbližšieho lesa. Boli sme vystrašené, ale mali sme v sebe istotu, že sa im už nepodarí lapiť nás do svojich osídiel.
Vtedy ma maminka prišla zobudiť. Vraj o chvíľu odchádzame do kostola, veď je Veľký piatok. Celú cestu som myslela na svoj sen a snažila sa pochopiť, prečo sa mi sníval práve dnes..myslím, že už to viem..
