Beznadej, zúfalstvo a samota...

Všetko prestalo do seba zapadať. Je to presne taký istý pocit ako keby ste skladali 10000 puzzle a jedna jediná skladačka vám chýba. Máte síce tých 9999 častí, ale bez tej poslednej je vaša práca totálne nanič. U mňa odišla tá malá časť z tej pomyselnej skladačky, ale vytvorila neskutočnú dieru v mojom srdci. Dieru z ktorej sa všetká tá beznádej šíri ako rieka do celého môjho tela. Iste to zažil každý z vás, ten skur...ý pocit ked človek nemôže nič urobiť. Bol schopný priniesť aj modré z neba a nechcel zato nič. Stačil mu jeden úsmev, jedno pohladenia alebo bozk ako vďaka za všetko.A miesto toho tu teraz sedím a píšem tento článok s nervami v koncoch, trieskam do klávesnice a vytváram tieto slová a vety, ktoré aj tak nič neriešia.Svet zrazu začal strácať farby až sa nakoniec odel do čierno-bieleho šatu šedých emócií a pesizmu. Tá radosť zo života sa vytráca a vy surfujete na vlne, ktorá vás odnáša ďaleko preč od všetkého radostného. Vy sa snažíte naskočit naspäť, ale pri pohľade na dotyčnú osobu vás zasa oplieska o stenu. A každý den ste v tom istom kolobehu už to vyzerá,že ste späť a zrazu praaaaaask a ste tam kde ste boli.Vraví sa, že čas lieči, ale nikdy som nemyslel že až toľko času budem potrebovať aby som sa znova dostal do normálu. Láska je veľmi krutá a nevyspytateľná, je niečo ako smrtka s kosou, akurát ak sa po vás zaženie tak nezomrie vaše telo, ale vaše vnútro. A podstatný rozdiel je v tom, že ozajstná smrť sa zaženie len raz, ale tú citovú smrť môžete prežiť neskutočne veľa krát.Ja len dúfam, že už ju zažijem čo najmenej.P.S.: ak som sa teraz dotkol ľudí, ktorých sa to týka tak ma to veľmi mrzí...