Lubomír Luščík
Súdnosť a jej list na rozlúčku.
Pohľad , ktorý sa naskytol bol naozaj len pre silné žalúdky. V malej a prachom zapadnutej izbe ležala za písacím stolom v kaluži krvi žena bez známok života. Zbraň, ktorú ešte kŕčovito zvierala v pravej ruke celkom jasne ukazovala miesto kadiaľ vnikla nazlostená guľka. Žena mala na sebe oblečený elegantný župan, z ktorého jasne vykúkali jej bledé ,kostnaté prsty. Pohľad do jej oči naháňal človeku mráz po chrbte. Z jej utrápených očí sa ešte aj po smrti valilo ako tsunami zúfalstvo a beznádej. Okrem bezduchého tela a zaprášenej stolovej lampy ležal na stole ešte krvou nasiaknutý list, list na rozlúčku. Slová písané roztrasenou rukou sa človeku zapichávali do srdca ako dýka.