Po procedúre odkladania opaskov, prsteňov, mobilov a možno aj protéz sme sa ocitli v odletovej zóne, kedy už len netrpezlivo čakáte na to svoje lietadielko. Keď to naše smerujúce do Košíc už bolo pripravené na odlet, ujovia úradníci si odrazu spomenuli, že Slovensko asi ešte nie je v Schengene. Začali tak trocha chaoticky pobehovať, aby to celé nakoniec vyriešili následnou kontrolou dokladov. Procedúra nebola mimoriadne zložitá. Orgán urobil "kuk" do dokladu a vec bola hotová. Napriek všetkému bolo zaujímavé pozorovať reakcie niektorých spolueuroobčanov. Nasrdení Slováci začali nadávať na matičku Európu. Podľa ich názoru je EÚ diktatúra, čo rozhoduje o všetkom, koľko cukru dopestuješ, koľko cukru máš na sklade a v súvislosti s tým veci maľovali najčiernejšie ako si len možno predstaviť. Nedalo mi a s jedným z "krikľúňov" som sa dal do reči. Napodiv inteligentný človek v strednom veku akoby nechcel pochopiť rozdiel medzi bývalým RVHP, kde sme sa ocitli nasilu a medzi EÚ, kde sme vstúpili dobrovoľne. Po trocha dlhšej debate som konečne pochopil jadro celého problému. Dotyčný pán nevelebil RVHP, práve naopak, ukázal sa ako jeho veľký kritik. Následná nespokojnosť z EÚ vyplývala z jednoduchého dôvodu. Za pomerne krátky čas žitia v ňom pocítil veľké sklamanie. Toto vyplynulo z nadmerného očakávania. Dôvod nebol ani tak materiálny ako skôr morálny. Vstup do spoločného európskeho priestoru mal podľa jeho predstáv znamenať očistenie spoločnosti od všetkých neduhov minulosti. Samozrejme, Brusel žiadny čarovný prsteň nevlastní. Náš vstup do EÚ je zatiaľ to najlepšie čo mohlo krajinku pod Tatrami postihnúť. Teraz, na rozdiel od nedávnej minulosti, je všetko v rukách Slovákov. Ak budeme pasívni a k tomu ešte aj uplakaní, budeme len akýmsi príveskom vyspelej Európy. Prefíkaná časť slovenskej obce si bude krochkať od blaha a bude sa nadájať z kadejakých fondov, zbytková väčšina bude závidieť a bude sa utápať v beznádeji. Takýto scenár sa však dúfajme nenaplní. Podstata existencie EÚ totiž Slovákom nahráva. Mnohí ľudia z vyspelejších častí zleniveli a za prejav luxusu považujú prepchaté brucho a konto. Pravda, na Slovensku mnohým nakradnutý luxus z večera do rána, okrem spomínaných atribútov, poškodzuje aj zbytky zdravých mozgových závitov. Tam už asi regenerácia nehrozí, a preto si musíme dať pozor, aby sme dedičstvo našich otcov a materí využili v prospech budúcich generácií aspoň u zbytku relatívne normálnych jednotlivcov. Teraz ale nie je žiadna reč o tom, ako drôtujeme hrnce, opravujeme Budapešť, či opatrujeme detičky. Treba mať otvorené oči a pozorovať veci okolo seba. V Grécku na ostrove Kos mi bolo až nepríjemné pozorovať neporiadok spôsobený domorodým obyvateľstvom. Miestni taxikári majú vo zvyku zbavovať sa plastových fliaš a hliníkových obalov jednoduchým vyhodením z okna idúceho auta. Druhým šokom vyššieho druhu bolo zistenie, ako sa miestni obyvatelia zbavujú starých áut a iných harabúrd veľkých rozmerov. Jednoducho ich odhodia najlepšie tam, kde by to nikto neočakával. Auto sa dopraví k strmému zrázu a spustí sa do priepasti. Ak žiadna priepasť nie je v dosahu, mašina sa odstrojí a postaví sa na bočnú cestičku. Pri tej našej k moru sa takto jedného rána objavil velikánsky prehrdzavený karavan. Doma nám naozaj do zbierky prírodných krás chýba už len to more a poriadne slnko. Pálivého slnka sa istotne raz dočkáme a vstupom do EÚ už máme i svoje more. Zachovajme si ešte zdravý rozum a odvahu a bude to dobré.
Čítam po sebe riadky z roku 2007 a uvažujem o Grécku. Napadá mi len jedno, treba tam urobiť poriadok. A u nás duplom. Prefíkanci sa nadájajú z európskych fondov ako diví a my len čumíme. Dokedy ?
