Z pohľadu bežného občana muselo byť najstrašnejším poznaním zistenie, ako veľa znamená príslušnosť k skupinke, ktorá vie správne rozčeriť politické, finančné a mediálne kruhy. Každý normálny jedinec si vie predstaviť traumu človeka, ktorého prepadnú a zmlátia kvôli výzoru, farbe pleti, názoru, či hoci len prízvuku v hlase. Čo ale robiť v prípade, keď niekto niekoho prepadne len tak, kvôli peniazom, či majetku, čo sa deje dennodenne. Takáto vec sa považuje za samozrejmú a bežný človek je odkázaný skutočne iba na pomoc Polície.
Médiá sa o takéto prípady nezaujímajú, o politikoch nehovoriac. Iná vec je vtedy, keď má prepadnutie bizarný rozmer a skutočne sa stalo. V prípade študentky všetko do seba zapadalo tak, aby sa v tomto prípade dalo povedať, že obeť napadli za to, že hovorila do telefónu jazykom menšiny etablovanej najmä v južných častiach územia Slovenska v rámci Európskej únie. Toto by každý odsúdil ako intoleranciu najhrubšieho zrna. Celý prípad sa však akosi zamotal a Polícia pred verejnosť a médiá predstúpila so šokujúcou informáciou o tom, že skutok, v podobe v akej bol popisovaný, sa nestal. Toto tvrdenie bolo podopreté analýzou sliny na známke, vzorovým písmom na tričku a neexistujúcim telefonátom. Veci vyzerali tak, akoby sa zárodok hroziaceho konfliktu ocitol v patovej situácii. Pár mesiacov sa to tak aj javilo. Jar je dosť skúpa na udalosti a tak sa rozohralo druhé kolo šachovej partie. Ktosi podal trestné oznámenie na študentku za krivú prísahu. Vec nabrala konečne ten správny rytmus, pri ktorom médiá a politici lapili druhý dych. Najprv zahraničný výbor Maďarska spochybnil funkciu štátnych orgánov Bratislavy a následne slovenská europoslankyňa s maďarskou národnosťou v anglickom jazyku v priebehu jednej minúty v Európskom parlamente nepriamo naznačila čoho všetkého je schopná Polícia a justícia. Do scenára hôzostrašnosti o pár dní na milimeter zapadla informácia o samovražde podávateľa trestného oznámenia. Pri takto silnej koncentrácii neskutočných skutočností prichádzajú do úvahy už len temné sily tajných služieb. Zdá sa teda, že celú pravdu vo veci študentka Hedviga sa asi dozvieme len veľmi ťažko. A pritom by stačilo tak málo. Bulvárne televízie sú schopné všetkého. Vedia vyhodiť stámilióny na nepodarene hrané scénky z Karibiku, pričom doma majú realitu za všetky drobné. Stačí len pozvať aktérov celej udalosti do štúdia a vec riadne rozpitvať. Z celej veci treba vylúčiť len politikov. Psychológovia a experti za aktívnej účasti verejnosti by vec dokonale rozpitvali, aby sa už konečne démon intolerancie zbavil čara, ktoré tak dokonale funguje v rámci celej matičky Zeme, Slovensko nevynímajúc. Keby sa však celý prípad dokonale ozrejmil, z čoho by bulvárne médiá vrátane politikov donekonečna živili svoju umelo vyvolanú dôležitosť.
Ach jaj, bol som vtedy naivný. Nikdy by mi nenapadlo, že po piatich rokoch sa ubolená verejnosť vo veci Hedviga ocitne v bode nula a všetko sa začne odznova.
