"Viera je isté očakávanie vecí, v ktoré dúfame, zrejmý dôkaz
skutočností, hoci ich nevidíme." - Hebrejom 11:1.
Kresťanská nádej nie je vedľajšia vzhľadom k pravej viere. Naopak, je jej hlavnou
neoddeliteľnou časťou. Všimnime si pravdu definície pravej viery na osobe Abraháma.
Tento Boží verný uctievateľ a jeho žena z ľudského hľadiska svojho veku sa vzdali
nádeje, že budú mať vlastné deti. Ako ale odpovedal Abrahám na sľub Jehovu Boha,
že bude mať vlastného syna? Apoštol Pavol pod inšpiráciou píše:
"Hoci nebolo žiadnej nádeje, predsa mal na základe nádeje vieru, že by
sa mohol stať otcom mnohých národov, tak ako bolo povedané: ´Také bude
tvoje semeno´." - Rímanom 4:18.
Preto Boží sľub, že bude mať vlastných potomkov dala jeho viere pevný základ. A
akým spôsobom si Abrahám udržiaval svoju nádej istú a živú? No predsa implicitným
poslúchaním, aj keď sa to niekedy zdalo veľmi ťažké (1.Mo.22:2). A preto Abrahám
je príkladom všetkých pravých Kresťanov, nie, viac ako len príkladom. Apoštol
Pavol píše, že Abrahám je ´otcom´ všetkých, čo prejavujú pevnú vieru, tak
ako ju on definoval pod inšpiráciou v Heb.11:1.
A preto podobne aj všetci svedkovia Jehovu, cez poslušnosť a vytrvalosť v Bohom
im danej službe môžu si byť istí odmeny. Taký pozitívny náhľad do budúcnosti môže
byť založený len na intímnom vzťahu s Bohom Jehovom a pomôže im čeliť ťažkosti
odvážne a dokonca s radosťou!
