Komentár Strážnej Veže:
Farizej Šavol kruto prenasledoval kresťanov, ale neskôr pochopil, že to nebolo správne, a zmenil sa, stal sa z neho apoštol Pavol. (1. Tim. 1:12–16) S Jehovovou pomocou sa z neho stal láskavý, súcitný a pokorný pastier. Bol presvedčený, že Jehova mu odpustil. (Rim. 7:21–25) Nečakal od seba dokonalosť. Ale tvrdo pracoval na svojej kresťanskej osobnosti a pokorne sa spoliehal na Jehovu, že mu pomôže zvládnuť prácu, ktorú mu zveril. (1. Kor. 9:27; Fil. 4:13) Bratia nie sú vymenovaní za starších preto, že by boli dokonalí. Ale Jehova od nich očakáva, že uznajú svoje chyby a budú pracovať na svojich vlastnostiach. (Ef. 4:23, 24) Keď si starší študuje Bibliu, mal by sa zamerať na to, v čom sa potrebuje zlepšiť, a potom by sa o to mal aj snažiť. Tak mu Jehova pomôže, aby mal radosť a bol dobrým starším. (Jak. 1:25)
Alternatívny komentár:
Apoštol Peter bol jedným z Ježišových najbližších priateľov. Bol jedným z troch apoštolov, ktorí videli premenenie Ježiša Krista. Preto ho ustanovil za strážcu kľúčov Kráľovstva. Bol hovorcom novovzniknutej kongregácie na Letnice. Aj napriek tomu Peter urobil strašnú chybu, ktorá pravdepodobne poškodila niektorých veriacich. Aj keď pokrstil prvých nežidovských kresťanov, neskôr sa s nimi kvôli tlaku židovských zástancov tvrdej línie stiahol. Pavol verejne pokarhal Petra pre jeho pokrytectvo. Takže vtedy to nebolo všetko o organizačnej jednote. Na pravde naozaj záležalo. Preto je Petrov omyl zapísaný v Biblii ako vec verejného záznamu.
Prečo teda verní strážcovia Strážnej Veže horlivo predstierajú, že Vedúci Zbor je Verný a Rozvážny Otrok, aj keď Ježiš povedal, že verný a rozvážny otrok sa rozlíši až po tom, keď Syn človeka príde ako zlodej v noci súdiť, aby skontroloval svoj dom otrokov? Prečo hovorcovia Strážnej Veže tvrdia, že aj keď sa Strážna Veža mýli, nie je potrebné žiadne ospravedlnenie? Dôvodom je, že Strážna Veža sa stala modlou! Modly treba chrániť pred každým možným poškodením. Horšie je, že Vedúci Zbor už bol povýšený na boha a bohovia nerobia chyby (2. Tesaloničanom 2:4)!
