"Z každého stromu záhrady smieš jesť do sýtosti, ale zo
stromu poznania dobrého a zlého, z toho nebudeš jesť,
lebo v deň, keď z neho zješ, určite zomrieš."
- 1. Mojžišova 2:16-17.
Smrť je ukončenm všetkých funcií života a preto protiklad
života (5. Mo. 30:19). Hoci Ježiš Kristus sľúbil svojim učeníkom,
že im v nebi ´pripraví miesto´, naznačil, že nie každý spravodlivý
človek ide automaticky do neba. A preto ich učil, aby sa modlili o to,
aby sa Božia vôľa diala, ´ako v nebi, tak i na Zemi´ (Matúš 6:9-10).
Spravodliví majú v skutočnosti dvojakú vyhliadku. A len malá časť z
nich bude spolu s Kristom vládnuť v nebi, ale väčšina z nich bude žiť
večne na Zemi. Aký je potom pôvod mýtu, že všetci dobrí ľudia idú
do neba? Po smrti Kristových apoštolov, a začiatkom 2. storočia
n.l. získali veľký vplyv raní cirkevní otcovia. Dielo Nová Katolícka
Encyklopédia, v šiestom jej zväzku, na strane 687 o ich učení
sa takto hovorí: ´Prevládajúcim názorom bolo, že nebeská
blaženosť je udelená duši oddelenej od tela ale ihneď
po akomkoľvek nevyhnutnom očisťovaní, ktoré
nasleduje po smrti´. Kristus povedal:
"Šťastní sú mierni, lebo oni zdedia Zem." - Matúš 5:5.
Pod vplyvom rímskeho cisára Konštantína cirkev upustila od mnohých
Kresťanských náuk a nahradila ich pohanskými mýtmi - bájkami!
