"V tom čase sa otvoria oči slepých a uši hluchých sa otvoria, V
tom čase sa bude chromý šplhať ako jeleň a jazyk nemého vykríkne
radosťou." - Izaiáš 35:5-6.
Aj cez všetkú náročnosť a strasť a utrpenie môže situácia mentálne
postihnutých detí mať aj dobrú stránku. Prečo to môže byť tak? Pretože,
za prvé, rodičia pociťujú úľavu, keď pochopia, že ich ´dovník/čka´ vôbec
netrpí. Doktor Isaacson vo svojej knihe ´Retardované dieťa´ medzi iným aj
napísal: ´Tieto deti sú väčšinou šťastné, pretože, medzi iným, sa dokážu tešiť
zo spoločnosti druhých ľudí, z hudby, aj z niektorých druhov športov, z dobrej
potravy a z priateľov. Aj keď v porovnaní s normálnymi deťmi majú asi menšie
schopnosti a žijú v omedzenom svete, často sú ale vo svojom ´domčeku´ viac
šťastnejší ako celkom zdravé deti vo svohich ´zámkoch´. A po druhé, na tak
ťažko vydobyté úspechy svojho downíka sú rodičia veľmi hrdí. Lebo každá
úloha, ktorú ich dieťa zvládne, je akoby výstup na vysokú horu! A pohľad
z nej je tak isto odmenou, pre rodičov ako pre dieťa. Do tretice všetko
najlepšie: na city mnohých rodičov veľmi dobre, ako balzam, pôsobí
láskavá povaha týchto detí. Jedna matka menom Irmgard, píše:
"Eunika ráda chodí spať skoro a každému členovi dá pusinku na dobrú
noc. A keď sa stane, že si ľahne ešte skoršie, než sú všetci členovia doma,
napíše nám odkaz, že sa ospravedlňuje za to, že na nás nemohla počkať
a dodá, že nás všetkých miluje a teší sa na ráno, keď nás všetkých
znovu uvidí."
Ale aj rodičia postihnutých detí potrebujú veľa trpezlivosti a vytrvalosti, hlavne
keď sa problémy množia a pociťujú zúfalstvo. Ostáva modlitba a nádej v Boha.
