Hovorí o bratoch, ktorí sú uväznení za svoju vieru. Keď písal tieto slová, aj on sám bol už asi štyri roky vo väzenských putách. (Fil. 1:12–14) Chválil bratov za to, že „prejavili súcit s tými, ktorí boli vo väzení“. (Hebr. 10:34) Títo hebrejskí kresťania však boli od Pavla ďaleko. Ako teda mali naňho pamätať? Tak, že sa zaňho úpenlivo modlili. (Hebr. 13:18, 19)
Aj my možno žijeme ďaleko od bratov, ktorí sú vo väzení. Nedokážeme im prakticky pomáhať tak ako svedkovia, ktorí bývajú v ich blízkosti. Ale to, čo môžeme robiť, je prejavovať im súcit a bratskú lásku tým, že na nich myslíme a stále za nich prosíme Jehovu vo svojich modlitbách.
PS: Mnohí pomazaní bratia Ježiša Krista sú dnes, akoby boli vo ´väzení´, odtlačení do pozadia, bez schopnosti uskutočniť svoju Jehovom danú im úlohu ako duchovní kňazi v jeho duchovnom chráme!
https://wol.jw.org/sk/wol/pc/r38/lp-v/1102017006/32/0
