Vonia. No každému inak.
Každý ho aj ináč vidí.
Z inej strany, uhla, diaľky.
Aj drobné fialky,
aj slnečnica.
Zasa si cítim líca,
ako mi horia od hnevu.
Že kde sa to všetko
vo mne skrýva?
Som ako počasie. Premenlivá.
So zrážkami, dažďom, snehom
a ako hrom hlučným hnevom.
Tak čo je to vlastne s tebou?
Neozveš sa, ledva viem, že som tvoja.
(sama sa však pýtam dokedy...)
Vredy či dredy, z kuše do duše.
Chcem aj nechcem.
Čo vtedy robiť? Či nerobiť?
Strácam zmyslel, strácam niť,
ako žiť? (strácam teba...)
Ako skončiť a začať všetko odznova?
Znova tá istá chyba.
Niečo mi chýba, kúsok z môjho tela.
Tak som všetko chcela.
Naraz a veľa!
A nezostane mi ani tá figa borová.
Môžem si sama za to.
Pod nohami blato,
čľapká, akoby sa zo mňa smialo.
Malo by mi stačiť málo.
Len aby bolo dobre.
Dobre?
Každý to vidí ináč.
Z inej strany, uhla, pohľadu.
A ja teraz držím v ruke pero
namiesto tvojej ruky.
Čo to nechápeš?
Že mi tak veľmi chýbaš?
Tak veľmi, že by som teraz
všetko nechala tak,
žiaden vlak, žiadna električka,
pešo by som prišla za tebou.
Nestačí mi pocit, že som tvoja!
Ty však ujdeš z boja.
Takmer z každého.
Je mi do plaču.
Sedím a myslím na teba.
Musím si ťa vytĺcť
z hlavy.
Už ma to nebaví
na dvere ti stále búchať.
Človeka omrzí
samému
do pahreby dúchať...
