Minulý piatok ráno nás nasadili do autobusu a asi po hodinke prijemného driemania sme vystúpili v časti Holandska, ktorá sa nazýva Zeeland a pred nami stála v industriálnej časti tohto poloostrova nádherná moderná budova bez vojakov, plotov, kamier a akejkoľvek voľným okom viditeľnej ochrany. Riaditeľ tento náš prvý šok okomentoval tým, že nechcú obsahom svojej činnosti strašiť oklolie a preto je tento areál veľmi otvorený a priateľsky farebne vyzerajúci (ladený do farby Holandska –oranžovej). Komplex bol rozdelený na dve základné časti. Časť, v ktorej sa skladuje jadrový odpad z nízkou a strednou rádioaktivitou a v druhej časti komplexu bola budova s jadrovým odpadom s vysokou rádioaktivitiu. V prvej spomínanej budove firma, ktorá tento projekt realizuje zriadila v spolupráci s tunajším námorným múzeom projekt, v ktorom sa snažia prilákať do týchto priestorov ľudí a to ako na prehlaidku skladu s rádioaktívnym odpadom ako takým v kombinácií s výstavou rôznorodých umeleckých diel a historických relikvií. Musím priznať, že tento kontrast a nápad ako taký ma fascinoval.
Po krátkej prednáške a tradičnom holandskom obede (bagetách) J nás pán riaditeľ previedol po budove s vysokorádioaktávnym odpadom. Budova na pohľad veľmi príjemná, podobajúca sa modernej industriálnej budove v oranžovej farbe popísaná formulami Einsteinových vzorcov, prezrádza, že pôjde o čosi fyzikálne zložité (jej steny mali hrúbku 1,7 metra a dokážu oddolať, zemetraseniu, vetru o rýchlosti 128m za sekundu a taktiež táto budovo oddolá nárazu lietadla typu F16). Je veľmi zaujímavé, že sa v Holandsku skladuje jadrový odpad nad zemou. Je zvykom aj praxou v krajinách ako je Francúzsko, Fínsko, Španielsko atď., že jadrový odpad sa skladuje pod zemou, ktorá je vlastne najlepším geologickým púzdrom na ochranu pred rádioaktivitou. A aj v prípade, že sa skladuje pod zemou, vždy je to tak, aby sa i po rokoch k odpadu dalo dostať, pretože nikdy nevieme ako ďaleko veda dospeje a možno už za niekoľko rokov vedci prídu na to, ako využiť i tento typ odpadu. Odpad sa priváža vlakom priamo do budovy. V jednom vagóne sú schopní priviezť iba 20 kg odpadu, pretože viac sa sem kvôli ochranným elementom vo vagóne nezmestí. Vysoko rádioaktívny odpad vyťahujú z vagónov a dávajú do príslušných túb iba roboty, avšak ľudia na celý proces dohliadajú cez 1,2 m hrubé sklo. Celkový počet zamestnancov tu nepresahuje 50, všetka bezpečnosť a merania fungujú cez počítač a zodpovední by boli i pri najmenšej odchýlke v meraniach upozornení na telefón. Odpad vybratý z vagónov sa dáva do tuby okolo ktorej je hélium, potom do dalšej okolo ktorej sa nachádza aragón a následne do poslednej tuby. Okolo všetkých túb prúdi neustále vzduch, ktorý celé toto neprestajne ochladzuje, nakoľko tento rádioaktívny odpad sa neprestajne zohrieva. Ak by merania, ktoré nepretržite prebiehajú oznámili prítomnosť hélia v aragónovej vrstve, čo indikuje porušenie prvého plášťa, zodpovední by ihneď zakročili a celé by to uložili do ďalších bezpečnostných túb. Inak pri východe z každej z navštívených miestností nás premerali na hladiny rádioaktivity a aj keď nám nič nehrozilo, človek mal predsa len dobrý pocit ak nepípal Musím sa priznať, že som mal veľký strach z tejto návštevy, ale po tom čo som ju absolvoval, je mojím ďalším snom navštíviť aj jadrovú elektráreň....Dúfam, že nás niekto v blizkej budúcnosti niekam pozve. Jadro je súčasťou nášho každodenného života a myslím si, že v kombinácií s obnoviteľnými zdrojmi taktiež motorom energetiky ako takej v celej Európskej Únii. Pre zaújímavosť a lepšie pochopenie prikladám taktiež web: www.covra.nl ( je to aj v angličtine). Zatiaľ po nociach nesvietim, tak dúfam, že to bude v poriadku J PS: za prípadné technické nepresnosti sa ako laik ospravedlňujem všetkým odborníkom, tento článok mal byť výpoveďou fascinovaného pozorovateľa.
