Bezhlavo sa ženú sa falošnou láskou, na trhoch rozkoše predajú svoje nemé srdcia. Nechajú sa rozorvať svetom tisícich neónových farieb. Zúfalou snahou zapniť dieru v nich ju prehlbujú do nekonečna. Rozkúskujú sa. Roztrhajú, ľudia strácajú tváre, mená, hlasy, ostáva po nich len nepatrná stopa tepla ich pokožky. Aj tá pominie. A zase sa vráti len studená samota a bezcieľny beh za nedostihnuteľným. Zvrátenou túžbou tela sa zahubia. Chémia pominie a zostanú ich zúbožené schránky za bránami rajskej záhrady, ticho sa trasúc od zimy. Sami si to spôsobili. Zaplňujúc dieru smetím tohto sveta so seba spravia skládku. Dôstojnosť nemá miesto. Vystriedali ich nespočítateľné množstvá. Tisíce okolo nich prešli a oni bez tvárí nevideli tváre, necítili teplo. Vlastná tvár už nie je v móde. Stačí keď máme telo. Stáčí, keď túžime nesprávnym smerom. Stačí, keď je pre nás každý len ďalšou cennou trofejou do zbierky tiel bez tvárí. Zahubených duší. Veď čo na tom, že my sme rovnakí.
Je to túžbou? Je to „chtíč“ čo nás ženie ďalej za cenu čohokoľvek? Je to nešťastná chlípnosť po holom šťastí, čo nám odušu kýva a my sa s desivou vášňou pozeráme presne cez neho a nevidíme vôbec nič? Kde je to, čo nazývame sebou?
Vďaka ti Bože za môj svet...
