Má vaše dieťa problémy so slabšou koncentráciou? Prechádza neustále od jednej činnosti k druhej? Je impulzívne? Potom to určite nemáte ľahké. Pravdepodobne sa cítite unavení neustálym dohľadom a z opakovaného pripomínania tých istých vecí - zvyčajne bez viditeľného výsledku. Tŕpnete, čo zasa stratí, s akými šrámami sa vráti z ihriska, alebo ktorého učiteľa vytočí do nepríčetnosti. Postupne vo vás začnú hlodať otázky: Čo robím zle? Prečo je práve moje dieťa také nevychované?
Prestaňte sa trápiť. Početné výskumy dokazujú, že ste v tom pravdepodobne nevinne - vaše dieťa má pre takéto chovanie biologickú dispozíciu. Ako vznikla? Názory sa rôznia. Časť odbornej verejnosti hovorí o dedičných génoch, pre iných sú hlavnou príčinou rizikové faktory: stresujúci životný štýl, komplikácie pri pôrode, alebo nevyhovujúca „moderná" strava s množstvom neprirodzených látok. Pohľady na príčiny sa vyvíjajú, vy môžete konať hneď a začať najdôležitejším krokom - prestať trápiť svoje dieťa. Pár faciek ako výchovnú metódu zrejme nepoužívate, ale aj vzbudzovaním pocitov viny a necitlivým porovnávaním s ostatnými ho môžete hlboko zraniť. Je odlišné a to od vás vyžaduje chápavý postoj.
Tiež som bola takou neposednou, nezbednou a často napomínanou všetečníčkou. Koľko smútku mi to prinieslo! Tak veľmi som chcela vyhovieť svojim rodičom a byť tiež pokojná, spôsobná a distingvovaná, tak ako všetky tie nedostižné detské vzory v mojom okolí. Nesmierne veľa úsilia stálo už len ovládnutie večne tancujúcich rúk a nôh. Keď sa mi to konečne podarilo, prišiel útlm - unavená myseľ odlietala, slová učiteľky zneli len ako kulisa. Presnívané som potom musela doma prácne dobiehať.
Správanie dieťaťa so zníženou pozornosťou a zvýšenou hyperaktivitou vysvetľuje meranie elektrickej aktivity mozgu. Typické sú pomalšie frekvencie vo vyšších amlitúdach, ako je na príslušný vek obvyklé, čo sa prejavuje slabším zameraním a horším udržaním koncentrácie. Bez zaujímavých podnetov, pri činnosti, ktorú vníma ako nudnú, upadá dieťa do stavu nepozornosti a znovu sa podvedome stimuluje motorikou, alebo zaostrením pozornosti na niečo, čo považuje nateraz za skutočne vzrušujúce. S istou dávkou zjednodušenia môžeme povedať, že pomalú elektrickú aktivitu mozgu zrýchľuje svojou vonkajšou aktivitou - pohybom, otázkami, novými podnetmi, zmenou činnosti. Samozrejme, že takéto prejavy mu najmä v školskom prostredí, ktoré si vyžaduje vyššiu mieru konzervatívneho správania, poriadne sťažujú život.
Obrazy z minulosti sa po diagnostike ADHD ako ťaživý film znova roztočili pred mojimi zaslzenými očami. Cítila som úľavu a smútok zároveň.
Úľavu, že neposednosť som dostala do vienka a moje večné skákanie do reči a sústavnú snahu vzbudiť pozornosť nespôsobil úplný nedostatok empatie, egoizmus, ani chladné zameranie na seba. Nechýbala mi ochota, ani chuť rešpektovať okolie. Nebola som to ja, kto zlyhával.
Smútok, že mi moje okolie nerozumelo a ja som sa dlho, predlho trápila. Ako veľmi mi chýbala pochvala! Snažila som sa prerobiť, vyhovieť požiadavkám. Hlboko proti svojej podstate a danostiam, až do ublíženia sebe samej. Výsledok - nespokojnosť, nepohoda, neustále sa opakujúce choroby. Ako sa asi cítili rodičia? Isto tiež zažívali veľa obáv a bolesti, lebo môjmu chovaniu nerozumeli. Chceli, aby som bola iná, taká, akú si ma vytvorili vo vlastných predstavách.
Dnes už je informácií o ADHD omnoho viac. Názorov, že nepozornosť treba riešiť hneď, razantne a chlapsky, ubúda. Našťastie. Čo je treba robiť, ak chcete svojmu potomkovi to najlepšie? Venujte mu ešte viac pozornosti, lásky a rešpektujte jeho originalitu, aby získalo pocit pevného zázemia a vlastnej hodnoty. Nebojte sa poradiť s lekármi, psychológmi, alebo rodičmi, ktorí majú skúsenosti. Vnímajte, že schopnosť koncentrácie má narušenú a namiesto kriku a neadekvátneho tlaku ju treba s porozumením a cielene rozvíjať.
Viem, o čom hovorím. Sama som cestu nepochopenia prešla. Naozaj je nevyhnutné, aby ňou prechádzali ďalšie a ďalšie deti?
