V Bankobystrickom kraji ide do druhého kola boja o post župana Marián Kotleba a Slovensko číta a počúva, ako sa musí spojiť a zažehnať hrozbu jeho zvolenia za župana. Dokonca pravicoví politici na čele s Ľudovítom Kaníkom unisono vyjadrujú podporu víťazovi prvého kola, členovi Smeru Vladimírovi Maňkovi.
Kotlebova strana je síce slovenský Jobbik, ale ani zďaleka nemá medzi Slovákmi takú podporu ako spolok Gábora Vonu v Maďarsku. Širokospektrálna politická mobilizácia proti Kotlebovi len v rozpore s realitou zvyšuje jeho význam a zveličuje problém, ktorý tento pán v koženom kabáte predstavuje. Vladimír Maňka ho musí v druhom kole poraziť vlastnými silami bez patetických výziev pravicových politikov, vyvolávajúcich zbytočne davovú psychózu.
Spoločenská vrstva, z ktorej vyrastajú pravicoví politici, sa dostala do takých existenčných problémov, že nie je schopná vyprodukovať elity, ktoré by neboli zabudnuté v prvej polovici 90-tych rokov a ktoré by nerobili politického súpera z niekoho tak politicky bezvýznamného ako je Kotleba. Pravica by mala pustiť ku kormidlu novú generáciu, ktorá rozumie problémom a ponúkne správne riešenia. Ľudí, ktorí vedia rozprávať s ľuďmi ako so seberovnými. Namiesto toho tu však bezobsažní politici tlačia do popredia karieristov, ktorí okolo umenia riadiť štát ani len neprešli.
Možno je načase prestať za zaoberať tým strašidlom v koženom kabáte a vytiahnuť zo zásuvky dokument Svetovej banky s názvom Policy Advice on the Integrtion of Roma in Slovac Republic. Kupovanie si odkladu času, ktoré tu predvádzajú pravica i ľavica, je neefektívne a nebezpečné. Svetová banka nám ponúkla návod, ako dať nielen Rómom, ale aj nášmu spolužitiu s nimi budúcnosť.
Pravica ani ľavica však nemajú guráž povedať svojim voličom, že komplexné riešenie tohto problému nás bude stáť veľa peňazí a úsilia. A asi to od nás bude chcieť aj poriadnu porciu zhovievavosti a veľkorysosti. Pre politikov je to však niečo ako politická samovražda a nehľadia na to, že budúcim generáciám tu nechávajú časovanú vodíkovú bombu. Tá štúdia tu však existuje a tento beh na dlhé trate, ak sa dáme naňho dnes, bude oveľa menej náročný, ako o takých 20 rokov.
Keby sme sa spamätali pred desiatimi rokmi a možno aj skôr, dnes by ten pánko so smiešnymi fúzikmi nikoho neoslovoval. A najsmutnejšie na tom je, že Kotlebova prítomnosť na scéne vlastne vyhovuje aj tým, ktorí dnes proti nemu hystericky mobilizujú. On je pre nich niečo ako politické alibi.
Čo by asi tak vedeli ponúknuť, keby nemohli naňho ukázať prstom?
