Bratislava po neuveriteľných 16 rokoch opäť spustila do prevádzky najväčšiu fontánu bývalého Československa, fontánu, ktorej už hrozila likvidácia, pretože stála v zanedbanom parku v absolútnom centre mesta a developeri mali s týmto územím svoje plány.
Napriek tomuto úspechu sa jeden známi na sociálnych sieťach hneď po slávnostnom otvorení pohoršoval, ako je možné v súčasnej situácii, keď na Ukrajine zúri vojna, ponechať pred Úradom vlády obnovenej fontáne názov Družba (priateľstvo). Veď predsa v dobe výstavby fontány to bolo myslené ako priateľstvo so Sovietskym zväzom. Hneď ma ironicky napadlo, že by sme ju mali premenovať na nenávisť, alebo na anglickú verziu Friendship, aby sme deklarovali s kým sme v súčasnosti priateľmi.
Tieto absurdné myšlienky som hneď vyvrátil, pretože slovo Družba je slovanského pôvodu a teda aj po ukrajinsky sa priateľstvo povie rovnako. Fontána má tvar lipového kvetu, čo je tiež symbol slovanstva a slovo družba malo teda symbolizovať priateľstvo a mier medzi národmi.
Poďme však späť k fontáne.
Na tomto mieste nebolo v minulosti nič, iba hlina, a volalo sa príznačne sahara alebo po prešpurácky firšnál. Usporadúvali sa tu kolotoče, automobilové preteky ale aj vojenské prehliadky.
Súčasné hranice námestia sú vymedzené dvoma univerzitnými stavbami (Strojníckou fakultou a Pavilónom teoretických ústavov SVŠT) a dvoma štátnymi inštitúciami (Úradom vlády s prístavbou a Poštovým palácom). Táto rôznorodosť je akoby kompromisom dvoch totalitných architektonických súťaží o budúcu podobu Firšnálu (tj súťaž na vládnu štvrť za fašistického Slovenského štátu a socialistickú súťaž na univerzitné mesto)
Námestie slobody v medzivojnovej ČSR
V roku 1929 sa konala prvá veľká medzinárodná urbanistická súťaž od vzniku nového štátu. Úlohou bolo vypracovať nový mestský regulačný plán a vo viacerých návrhoch sa Námestie slobody dostáva do polohy medzi dve z troch „priečnych osí”, teda monumentálnych mestských bulvárov s vysokým podielom zelene, ktoré by sa oblúkovito tiahli mestom v severo-južnom smere . Súbežne so súťažou na mestský regulačný plán sa priamo na Námestie slobody zamerala architektonicko-urbanistická súťaž, ktorá priniesla návrhy pre podobu Zemského úradu. Výsledky tejto súťaže, ktorej sa zúčastnilo viacero významných osobností medzivojnového obdobia ako Josef Gočár a Emil Belluš, navrhované projekty sa nerealizovali a upadli z väčšej časti do zabudnutia
Námestie slobody v Bratislave – námestie dvoch totalít?
Nové impulzy pre mestský rozvoj Bratislavy prišili na konci tridsiatych rokov, keď sa stala hlavným mestom Slovenského štátu. Zo strany nového režimu tu bola akútna potreba riešenia akútne nevyhovujúcich priestorov štátnych úradov, administratívy a vysokého školstva, a ďalej ideologická snaha o prezentovanie novovzniknutého štátu a jeho režimu prostredníctvom architektúry. Dve najprestížnejšie súťaže – na riešenia vládnej štvrte a univerzitného mesta sa ideovo dotkli aj Námestia slobody. Na ich priebehu a výsledkoch sa prejavila kultúrna atmosféra štátu v postavení vazala tretej ríše, ktorý však zároveň vzhliadal ku kultúrnym vzorom talianskeho fašizmu.
Už so zámerom postupného vybudovania vládnej štvrte boli v tejto mestskej časti na prelome tridsiatych a štyridsiatych rokov autoritami slovenského štátu adaptované dva barokové paláce (obe adaptácie projektoval Emil Belluš). Grassalkovičov palác sa mal stať sídlom prezidenta a Ministerstvo zahraničných vecí bolo umiestnené do Letného arcibiskupského paláca na Námestí slobody. V roku 1942 vypísalo Ministerstvom dopravy a verejných prác medzinárodnú vyzvanú súťaž na riešenie vládnej štvrte na Námestí slobody. Okrem viacerých administratívnych budov tu mali byť umiestnené budovy štyroch ministerstiev, budovy Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) a Nemeckej strany, pomník Andreja Hlinku a hrob neznámeho vojaka.
Socialistická výstavba
Napriek zániku Slovenského štátu po druhej svetovej vojne sa niektoré jeho plány na dobudovanie Bratislavy mali začať realizovať. Na Námestí slobody mali umiestniť budovy Slovenskej vysokej školy technickej (SVŠT, v súčasnosti Slovenskej technickej Univerzity – STU), čím sa čiastočne obnovil skorší plán univerzitnej štvrte. z formálnej stránky sa voľne nadväzovalo na taliansky návrh zo súťaže na vládnu štvrť.
Členenie fasády budovy Strojníckej fakulty pripomínajúca taliansky projekt vládnej budovy od E. B. La Padula – A. Libera
Delenie fasády Belušovej STU sa zasa ponáša na nemecký projekt vládnej budovy
Ešte pred začiatkom výstavby SVŠT vypísalo povereníctvo pôšt v roku 1946 súťaž na budovu Ústrednej poštovej správy, ktorá mala stáť na severovýchodnej strane Námestia slobody a súčasťou riešenia malo byť aj úprava námestia. Súťaž vyhrali Eugen Kramár a Štefan Lukačovič s návrhom Poštového paláca
Už po začiatku výstavby Poštového paláca sa začal plánovať areál SVŠT. v roku 1947 bol vypracovaním zastavovacieho plánu na Námestie slobody poverený Emil Belluš, ktorý vypracoval niekoľko variantov urbanistických riešení. Po Februári 1948 a vzniku centralizovaných projektových ústavov však Belluš stratil vplyv na urbanistické riešenie námestia a v jeho kompetencii ostalo len projektovanie budovy Pavilónu teoretických ústavov SVŠT na juhovýchodnej strane námestia.
Od roku 1950 sa pritvrdil politický tlak na československých architektov, ktorým bolo naoktrojované dôslednejšie nasledovanie vzorov sovietskej architektúry „Sorela” mala ovládnuť aj Námestie slobody, ktoré bolo v roku 1950 premenované na Gottwaldovo námestie a na ktorom nástupy ľudových milícií nahradili ľudácke vojenské prehliadky. Projekt plánovacieho úradu bol ostro kritizovaný z pozícií „metódy socialistického realizmu”. Bolo mu vyčítané narušenie panorámy mesta, „obludná mierka”, zle pochopená tektonika, „kozmopolitnosť”. Vážnejším tŕňom v oku ako plánovací úrad však bola už realizovaná budova Ústrednej poštovej správy. v roku 1954 sa preto konala súťaž na „doriešenie” Gottwaldovho námestia, v ktorej išlo o hľadanie vhodnej úpravy nežiaducej dominanty Poštového paláca a dotvorenie námestia, kde sa mal umiestniť pomník Klementa Gottwalda
Dostavba Úradu vlády na mieste kritizovanej nerealizovanej výškovej stavby Štátneho plánovacieho úradu.
Po dobudovaní stavieb, ktoré vymedzili hranice okolo firšnálu sa pristúpilo k samotnej realizácii námestia
Konečná parková úprava námestia s centrálnou fontánou Družba a monumentálnym súsoším Klementa Gottwalda.
Posledným zásahom do Námestia slobody bola úprava verejného priestoru v duchu tzv. reálneho socializmu podľa víťazného súťažného návrhu tímu Virgil Droppa – Juraj Hlavica – Tibor Bártfay – Karol Lacko – Juraj Hovorka z roku 1976. Hlavným výtvarným motívom sú výrazné radiálne formy , ktorých ohniskom je monumentálny oceľový kvet fontány Družba obkolesený kaskádovými vodnými plochami. Abstraktné výtvarné formy boli doplnené aj o figúru manifestujúcu oficiálnu ideológiu. Novou dominantou sa stalo súsošie na čele s Klementom Gottwaldom, ktoré napokon zabralo vyvýšený severovýchodný roh námestia.
Fontána Družba je najväčšia fontána v Československu. Postavená bola v rokoch 1979 až 1980 podľa návrhu sochárov Juraja Hovorku, Tibora Bártfaya a Karola Lacka a architektov Virgila Droppu a Juraja Hlavicu. Fontána pozostáva z bazénu a 9 metrovej plastiky lipového kvetu s hmotnosťou 12 ton. Priemer má 45 metrov, v minulosti bolo v bazéne až 2 000 kubických metrov vody. Po rekonštrukcii (2021 - 2023) v nej cirkuluje už len 200 kubických metrov.
Po nežnej revolúcii bolo súsošie Gottwalda vyhodené do luftu, ale námestie akoby tým stratilo na význame a začalo postupne chátrať. Do tohto vákua museli opäť vstúpiť aktivisti, aby upozornili na dlhodobo zanedbávaný verejný priestor v Bratislave. Umelecká skupina Verejný podstavec (Martin Piaček, Michal Moravčík a Dalibor Bača) začala v priestore námestia slobody prezentovať umelecké projekty. VEREJNÝ PODSTAVEC
je platforma pre slobodné idey vo verejnom priestore. Našou snahou je využiť opustené podstavce, námestia na prezentáciu súčasného umenia a vznik Dočasnej Autonómnej Zóny umenia (D.A.Z) - priestor skutočne slobodný a solidárny.
Bolo tu napríklad odprezentovaná akcia Ilony Németh, ktorá tu vytvorila umelú hmlu, alebo poľský umelec PAWEL ATHAMER urobil z fontány Družba najväčšie detské pieskovisko na svete.
Ilona Németh Hmla https://www.youtube.com/watch?v=aaAdrhyBbss
Pri uvažovaní o projekte na Námestie Slobody som vychádzala zo skutočnosti, že sa nachádzam vo verejnom priestore, ktorý je nadštandardne zaťažený rôznymi vrstvami minulosti, ale aj súčasnosti." Námestie sa stalo miestom, kde sa politika ritualizovala a falošne deklarovala víziu krajších zajtrajškov".
Zvažovala som použitie rôznych dymovníc a svetlíc, ako aj ideu kompletného zahmlenia námestia - celkový historický, sociálny a vizuálny "reset" námestia. Nakoniec som vybrala prírodný jav, ktorý vytvára nové prostredie pre mentálnu rekonštrukciu.
Možno aj táto akcia bola inšpiráciou, aby sa pri rekonštrukcii z fontány odstránili kaskádovité nádrže, čím sa fontána otvorila verejnosti a v súčasnosti slúži ako kúpalisko aj na osvieženie v letných mesiacoch.
Fontána po rekonštrukcii https://mib.sk/projekt/namestie-slobody/
Napriek tomu, že Klement Gottwald by si za svoju "stalinskú" politiku zaslúžil kľudne šibenicu s demoláciou jeho pomníka som nesúhlasil. Ja osobne nemám rád rúcanie pomníkov, pretože takto nám v meste vznikajú prieluky, ktoré znehodnocujú verejný priestor. Zrúcaním sochy nevymažeme historické udalosti. Sochy sa predsa dajú aj adaptovať, a takto nám môžu slúžiť ako memento na nespravodlivé historické obdobia, aby sa už neopakovali.
Na mieste zbúraného súsošia Gottwalda nakoniec vznikne Pamätník demokratickej revolúcie 1989, ktorý vzišiel zo súťaže v roku 2014, kedy bolo vybratých 6 najlepších návrhov, prebehlo druhé kolo na prelome rokov 2018 a 2019. Porota sa zhodla na najlepšom riešení, ktorým bol návrh architektov Emanuela Zatlukaja z Architekti Šebo Lichý, Branislava Lackoviča z TXT Architekti a sochára Jakuba Trajtera zo Sculpture studio.
Ich návrh je založený na motíve stôp protestujúceho davu ako symbolu občianskeho odporu, ktorý neustúpil, ale ani sa neznížil k násilnej pomste, vďaka čomu revolúcia dostala meno „nežná“. Daný návrh je v súlade s koncepciou rekonštrukcie Námestia Slobody, ktorá prebieha od roku 2018 a ktorej autorom sú kancelárie 2021 a LABAK. Pamätník nie je podľa poroty patetický, nevytvára konkurenciu dominante v podobe fontány Lipový kvet.
Napriek súčasnej Putinovej vojne na Ukrajine nedovoľme, aby do nás vošla nenávisť voči ruskej kultúre, tak ako sa to stalo môjmu známemu, ktorého "nasralo" slovo Družba. Pretože v minulosti kvôli nenávisti k monarchii sme prišli aj o súsošie osvietenej panovníčky Márie Terézie, ktorá pre Bratislavu urobila mnoho.
Zdroj: Texty som zostavil z publikácie Gottwaldovo Námestie slobody v Bratislave – námestie totalít? od Mariána Potočára
https://alfa.stuba.sk/wp-content/uploads/2020/04/1_2013_4_Potoc%CC%8Ca%CC%81r.pdf
