Tento blog je reakciou na môj predošlý blog https://blog.sme.sk/macuha/spolocnost/neprijemna-sprava-pre-fica-a-uhrika
Čo ktomu dodať?
Tu máte názorný príklad Nebezpečenstva sociálnych sietí. K udalostiam by sme sa nemali vyjadrovať skôr, ako sa vyšetria.
Fico označil vraha za liberála, bol však z konzervatívnej rodiny, no nakoniec je lavicovo orientovaný.
Čo sa však z celého prípadu dá naučiť?
Že šírenie nenávisti voči iným ľuďom je nebezpečné, rovnako ako obhajovať držanie zbraní. Táto kombinácia sa stala Kirkovi osudná.
A v čom je naopak odkaz Charlieho Kirka výnimočný?
Že sa nebál diskutovať aj so svojimi oponentami, on ich k tomu dokonca vyzýval. A aj keď mal radikálne názory, nikdy diskutujúcich neurážal.
Toto náš premiér nedokáže. On s opozíciou nediskutuje, on ju iba uráža a zosmiešnuje.
Čiže keby som si mal vybrať medzi Ficom a Kirkom volil by som Kirka.
No aj keď Charlie Kirk bol na dnešnú dobu uzavretú v bublinách sociálnych siétí výnimočný, že on ako ultrakonzervatívec sa nebál diskutoval naživo s liberálmi na univerzitách, jeho fanúšikovia takí neboli a častokrát jeho oponentov na facebooku škaredo urážali a šikanovali.
Najlepšie to zhrnula Veronika Remišová:
K atentátu na Charlieho Kirka
V deň pohrebu zavraždeného Charlieho Kirka pridal jeden z predstaviteľov opozičnej strany neslušné, až vulgárne video k jeho smrti, podobné komentárom, ktoré sa objavovali na sociálnych sieťach po smrti Anny Záborskej. Zamrzelo ma to, pretože to ukazuje na podobný druh netolerancie, ktorý vyčítame iným, zvlášť v situácii, kedy nikto normálny nemôže súhlasiť s brutálnou popravou uprostred študentskej diskusie.
Charlieho Kirka som až do atentátu neregistrovala, žil skrátka v inej bubline sociálnych sietí, ktoré sa neprelínajú. Spätne som si pozrela niektoré jeho diskusie so študentami, jeho pôsobenie, štýl, akým debaty viedol, ako sa správal k názorovým oponentom. Odhliadnuc od jeho názorov, robil jednu mimoriadne užitočnú vec – diskutoval. Nútil mladých ľudí, aby vyšli zo svojej komfortnej zóny, aby svoje názory verejne hovorili, aby sa nebáli konfrontácie, vedeli sformulovať otázku. A robil to osobným kontaktom, nie cez videá po tiktokoch a instagramoch, kde na otázky odpovedáte za ochranným štítom obrazovky. Na to nakoniec aj doplatil, atentát uprostred študentskej diskusie, pri otázke o kontroverznej téme o zbraniach.
Považujem za mimoriadne dôležité, aby mladí ľudia vedeli diskutovať aj o témach, ktoré sú citlivé, bolestivé, rozdeľujúce, aby sa nebáli, vedeli sa pýtať. Keď som sa po rokoch vrátila s manželom zo zahraničia, kde sme pracovali, nejaký čas som učila na vysokej škole. Bola som zhrozená z toho, že 22-roční mladí ľudia nevedeli ani len sformulovať otázku a báli sa opýtať. Oni sú totiž z nášho vzdelávacieho systému naučení len počúvať.
Pritom diskusia je výsadou demokracie. V totalitách sa nediskutuje, tam sa poslúcha. Diskusia, akokoľvek zanietená, búrlivá, vášnivá je vždy výsadou slobodných ľudí a slobodného ducha. Charlie Kirk do úmoru diskutoval, a to bolo cenné.
Vidím to aj na politikoch okolo seba, ktorí nevedia diskutovať o faktoch, len útočiť. Nedeľné politické relácie sa síce volajú diskusie, ale často sú to len preteky, kto koho viac urazí alebo ovalí hrubším kladivom. Namiesto toho, aby mali politici pripravené fakty, tak majú v poznámkach napísané rôzne osobné urážky, ktoré potom trápne opakujú, mysliac si, že mňa alebo iného oponenta urazia.
Atentát na Charlieho Kirka si u nás “sprivatizoval” Robert Fico, ktorý sa k nemu dokonca prirovnal. Ich životné príbehy však majú jeden zásadný rozdiel – Kirk do úmoru diskutoval, aj s ľuďmi, ktorí ho nemali radi, ktorí mali opačný názor. Robert Fico nepripustí často ani novinárske otázky. A novinárom, ktorí majú opačný názor, vulgárne nadáva, či sú strelení, akí sú hlúpi a že sú ako záchodový pavúk alebo prostitútky. Schválne som si pozrela mnohé diskusie Kirka, aj k tým najcitlivejším otázkam. Osobné urážky a nadávky som v nich nenašla.
Aj preto ma mrzia rôzne podobné reakcie – ako napríklad video, ktoré som spomínala v úvode. Ak sa z našej spoločnosti vytratí schopnosť diskutovať, aj medzi ľuďmi, ktorí sa nemajú radi, nesúhlasia so sebou, tak naša spoločnosť nemá nádej. Pretože sa budeme len mlčky nenávidieť a spoločenská dohoda na žiadnej dôležitej téme už nebude možná. O to viac mi je ľúto, že zavraždili niekoho, kto viedol diskusiu. Pretože bez diskusie, niet slobody.
