V roku 1994 sa udiala Genocída v Rwande, ktorá bola horšia ako holokaust, za sto dní bolo popravených až 800 000 ľudí.
Na rozpútanie genocídy prispeli tri faktory: zavedenie etnických preukazov, negramotnosť no hlavne nenávistná propaganda, preto sa občas hovorí, že symbolom genocídy bola mačeta a rádio.
Korene etnického konfliktu medzi kmeňmi Hutu a Tutsi možno vystopovať až do čias koloniálnej vlády Belgičanov, ktorí otvorene uprednostňovali menšinových Tutsiov. Tutsiov nominovali do vládnucich pozícií, čím sa z nich stala nadradená elita. Boli vydané etnické občianske preukazy.
Koloniálne obdobie Rwandy bolo v znamení obrovskej diskriminácie. Kto bol Tutsi, mal zaistený lepší život a prístup k vzdelaniu. Zatiaľ čo Hutu sa musel uspokojiť s podradnou a často naskrz manuálnou prácou. Kvôli tomu vznikalo medzi Tutsii a Hutuy silné pnutie a nevraživosť
Postupne to viedlo k takzvanej revolúcii Hutuovcov v roku 1959, ktorá prinútila odísť státisíce Tutsiov do exilu a odovzdať politickú moc konkurenčnému etniku. V Exile však Tutsiovia vytvorili partizánske hnutie a podnikali útoky na Hutuov.
Impulz na začatie genocídy bolo zostrelenie lietadla s rwandským prezidentom Habyarimanaem a hlavou státu Burundi Cyprienem Ntaryamiraem. Rwandská vláda z atentátu obvinila vodcu RVF Paula Kagameho, ten však vinu poprel a naopak obvinil Hutov aby mali dôvod na rozpútanie nepokojov.
Hutuovia sa na genocídu pripravovali. Už v roku 1993 sa nakúpilo 30 000 mačiet a ešte predtým strelné zbrane. Rádio hralo kľúčovú úlohu v šírení propagandy, pretože tam bola väčšina obyvateľov negramotná, gramotných bolo 1,5 milióna ľudí zo 7,5 milióna.
Nenávisť šírili predovšetkým stanice RTLM založená Félicienom Kabugom, ktorý platil milície Interahamwe, a časopis Kangura (Prebudenie). Ten zverejnil hutuské desatoro, ktoré zostavil už v roku 1990 Hassan Ngeze.
Desatoro zakazovalo akékoľvek vzťahy Hutu s tutsijskými ženami. Pokiaľ si Hutu nejakú vzal alebo ju mal ako konkubínu či sekretárku, bol označený za zradcu. Zradcom bol aj ten, kto mal za obchodného partnera Tutsie, investoval svoje alebo vládne peniaze do tutsijského podniku, požičal si od Tutsie peniaze, alebo mu naopak poskytol úver, alebo zaistil Tutsiom dovozné licencie. „Hutuovia musia byť pevní a opatrní voči ich spoločnému nepriateľovi – Tutsiom,“ sa písalo v desateru.
V propagande boli Tutsiovia označovaní len ako šváby (inyenzi) a mala sa vykonať umuganda, teda kolektívna práca. Termín inyenzi sa používal už od roku 1963, pretože vtedy tutsijské bojovky útočili v noci a cez deň neboli vidieť, ako šváby. Pôvodne označoval iba bojovníkov RPF, potom ale všetkých Tutsie. Sloveso gukora, teda pracovať, sa používalo v zmysle práce na likvidácii Tutsiovcov. Ako ku každej práci k nej boli potrebné ibikoresho, teda nástroje. Tými boli myslené mačety a pušky. Často sa používalo spojenie o odstránení zvyšného krovia alebo buriny.
Práve propaganda roznecovala nenávisť, ktorá viedla ku genocíde s najrýchlejšie rastúcim počtom obetí. Podľa najtriezvejších údajov bolo denne zavraždených vyše 5000 ľudí.
Medzi prvými zomrela rwandská premiérka Agathe Uwilingiyimanaová (na snímke so svojimi deťmi).
A desat elitných belgických výsadkárov, ktorí ju prišli chránit.
Potom už vraždeniu nič neprekážalo a nemalo konca-kraja. Susedia zabíjali svojich susedov, muži zabíjali svoje ženy. Vlna vraždenia prechádzala z dediny do dediny, od dverí k dverám, mučila a zabíjala Tutsiovcov hlava-nehlava bez ohľadu na vek či pohlavie. Jedinou vinou bola príslušnosť k nechcenému etniku zapísaná v občianskych preukazoch.
Tutsiovia sa neraz radšej vrhali do riek, aby sa utopili, než by mali zomierať bolestivo rozsekávaní mačetami. Bezpečným útočiskom pre nich neboli ani cirkevné budovy, keďže do vyvražďovania sa zapájali aj niektorí kňazi či rehoľníčky. Neslávne známym sa stal masaker v kostole v Nyarubuye, do ktorého sa ukryli tisíce ľudí. Miestny starosta ich však udal a Hutuovia ich do jedného vyvraždili.
Situácia sa však rýchlo začala meniť, keď RPF vedený Paulom Kagamem, podporovaný ugandskou armádou, začal víťaziť nad hutuovskými vládnymi milíciami. V júli 1994 napokon získal nad krajinou plnú kontrolu. Stalo sa tak len tri mesiace od začiatku krviprelievania.
Z tutsiovského RPF je dnes vládna strana a z Paula Kagameho dlhoročný prezident krajiny
Vláda kmeňa Hutu a jej extrémistické milície po porážke utiekli do Zairu (dnes Konžskej demokratickej republiky) spolu s dvoma miliónmi civilistov. V novembri 1994 bol v Tanzánii, v Arushi, zriadený Medzinárodný trestný tribunál pre Rwandu, ktorý mal potrestať všetkých zodpovedných za genocídu. Africká vymožiteľnosť práva má však jasné hranice a súd napokon odsúdil len 93 ľudí, všetkých z kmeňa Hutu.
Žijeme v Európskej únii, kde sú demokracia a sloboda slova chápané ako základné právo občanov. Často sa to však zneužíva a prekrúca, demokracia by mala mať tiež svoje hranice, pretože aj v demokratických voľbách si môžme zvoliť totalitu a sloboda slova nemôže byť vnímaná doslovne, pretože šírenie nenávisti nie je o slobode, je to o nadradenosti a tyranii. Vulgarizmi a vyhrážanie sa v politike by malo byť trestne stíhané a politici, ktorí sa stretávajú s extrémistami by mali byť zbavení poslaneckého mandátu.
Zdroje https://zpravy.aktualne.cz/zahranici/foto-genocida-ve-rwande-25-let-vyroci-fotogalerie-obrazem/r~fa828248545a11e9ae850cc47ab5f122/r~6e957220545711e9b2a00cc47ab5f122/
https://www.postoj.sk/42304/macetami-vrazdili-aj-v-kostoloch-od-genocidy-v-rwande-uplynulo-25-rokov
