Pozn.: Článok som ponúkal v novembri 1999 a v novembri 2009 redakciám Sme a .týždeň – mlčaním ignorovali moju ponuku, nemali záujem o jeho uverejnenie.
Po Novembri 1989 nebola naplnená spravodlivosť, ktorej sa dodnes nedočkali milióny občanov Československa.
V okrese Nitra sme si už v novembri a v decembri 1989 na rozdiel od vedenia VPN v Bratislave uvedomovali, že komunizmus bol založený na vraždení, že z komunistického vraždenia vychádzal strach a že zo strachu vychádza lož. Kto chcel toto vedieť, ten to vedel.
Vedeli sme, že s vládcami i organizátormi komunistického režimu a ich sluhami netreba jednať a kolaborovať s nimi.
V Nitre sme hnutie občanov Verejnosť proti násiliu sme chápali ako Verejnosť proti komunistickému násiliu.
Fakty, ktoré uvádzam v článku a v prílohách pod článkom, sú nespochybniteľné. Pokiaľ som ich uvádzal v článkoch a v referátoch na konferenciách, stretli sa s ignorovaním a mlčaním, pretože podľa mňa v racionálnej rovine proti nim neexistuje oponentúra.
Vzhľadom na to, že pri 30. výročí Novembra 1989 niektorí jeho účastníci vytvárajú mýty o sebe, o svojich činoch a o procesoch, ktoré sa udiali po 17. novembri 1989 na Slovensku oi. aj v časopisoch .týždeň a SME, chcel by som ako jeden z účastníkov tohto spoločenského pohybu zaujať k týmto mýtom a vytváraniu nových mýtov kritické stanovisko.
Ak sa k týmto mýtom nepostavíme kriticky dnes, budú sa opakovať ďalších 20 rokov a napokon sa stanú pravdou.
Fakty, tak ako sme ich poznali - aspoň v Nitre - už pred 17. novembrom 1989.
20. storočie je charakteristické najmä totalitnými štátmi organizovaným masovým vraždením.
Na začiatku po roku 1917 bola komunistická snaha vytvoriť nový svet, komunizmus sa šíril najmä vraždením, z vraždenia vychádzal strach, na strachu druhých budovali svoje kariéry komunistickí nomenklatúrni sluhovia, zo strachu vychádzala aj lož.
Po vstupe Červenej armády na územie Československa od októbra 1944 na základe udaní a spolupráce s členmi KSČ bolo nezákonne násilím odvlečených 7 až 20 tisíc občanov ČSR na asi 10 rokov do gulagov – táborov nútených prác - na území ZSSR, kde asi 1000 z nich zahynulo v neľudských podmienkach od hladu, chorôb a zimy alebo boli zavraždení.
V Československu po Februári 1948 sa v 50-tych rokoch začalo brutálne vraždenie nevinných občanov stovkami justičných vrážd, organizovanými Komunistickou stranou Československa.
Sovietski okupanti za pomoci časti československých komunistov zavraždili zatiaľ zistených 137 nevinných občanov pri protestoch proti sovietskej okupácii na uliciach po 21. auguste 1968.
Normalizačné obdobie po apríli 1969 začalo vraždením. Na verejne v Čsl. televízii oznámený príkaz generálneho tajomníka KSČ G. Husáka 10. júla 1969 ŠtB, ČSĽA a Ľudové milície - i vtedy nezákonná ozbrojená zložka Komunistickej strany - vraždili streľbou zo samopalov protestujúcich občanov na uliciach od 18. do 22. augusta 1969 v Prahe (traja zavraždení - aj 14- ročný chlapec! a asi 200 ťažko zranených) a v Brne (dvaja zavraždení).
Vraždenie nezákonne retroaktívne tzv. "legalizovali" 22.8 1969 o 14. hod. "naši" súdruhovia A. Dubček, O. Černík, L. Svoboda podpismi Opatrenia FZ ČSSR č. 99/1969 Zb.
Vraždenie stovák občanov Československa na hraniciach železnej opony organizovala a uskutočňovala KSČ bez prestávky od Februára 1948 až do Novembra 1989. Napr. na dnešnej rakúsko – slovenskej hranici bolo zavraždených 42 občanov Československa a iných štátov.
Komunistickí sudcovia na návrhy komunistických prokurátorov v Československu odsúdili za politickú činnosť asi 217 000 občanov na asi 1 200 000 rokov, celoživotne prenasledovali asi dva milióny občanov.
Od Februára 1948 a aj v 80-tych rokoch státisíce čestných ľudí v Československu chcelo najmä slobodu vyznania, ale aj iné demokratické slobody – chceli zmenu.
Ľudia zmeny (veriaci, chartisti, ochranári, občianski aktivisti a iní) s rôznym podielom pripravili Sviečkovú manifestáciu v marci 1988 i November 1989.
Sami občania vytvorili šancu na zmenu, na námestiach v novembri a decembri 1989 dali mandát vedeniu OF a VPN na uskutočnenie týchto zmien.
A potom v decembri 1989 rozhodujúca časť vedenia Občianskeho fóra a Verejnosti proti násiliu bez akéhokoľvek mandátu od občanov si sadla za stôl, jednala a uzavrela dohody s organizátormi i vykonávateľmi 40-ročného komunistického vraždenia – predstaviteľmi KSČ a cez tieto dohody zaručila ich beztrestnosť asi na 30 rokov.
Zárukou ich beztrestnosti sa stal komunistickým Federálnym zhromaždením ČSSR jednomyselne 29.12.1989 zvolený (aj hlasom s. V. Biľaka!) prezident ČSSR Václav Havel.
Českí a slovenskí disidenti boli úžasní v boji proti totalite od roku 1968 do konca novembra 1989 a potom časť z nich v decembri 1989 neskutočne zlyhala.
Časť vedenia OF a VPN potrebuje aj dnes ospravedlniť svoje zlyhanie – preto vytvára mýty o sebe a o situácii v novembri a decembri 1989.
Aké mýty a prečo mýty
Prvý kľúčový mýtus – my (OF a VPN) sme v decembri 1989 uzavreli dohody s druhou generáciou normalizačných, tzv. gulášových komunistických vodcov (Husák, Colotka, Lénart, Adamec a s desiatkami ďalších). Komunistom Čalfovi, Čičovi, bývalým komunistom v ich vládach a plošne státisícom ďalších komunistom sme mohli odovzdať moc, ktorú nám dali ľudia z námestí v novembri a decembri 1989, lebo to už boli iní – tzv. umiernení, slušní, "čestní", normalizační komunisti.
Preto paradoxne ciele bývalého vedenia OF a VPN a bývalého vedenia Komunistickej strany Československa i státisícov komunistov v ČR a SR sú už dvadsať rokov totožné – ignorujú fakty o minulosti, zľahčujú a relativizujú komunistické zločiny.
Ignorujú realitu, v ktorej bývalí komunisti už dvadsať rokov ovládajú Slovenskú republiku.
Ak sa vedenia OF v Prahe a VPN v Bratislave v decembri 1989 dohodli s komunistami, ani dnes nemôžu pripustiť, že sa dohodli s bývalými organizátormi vraždenia.
Preto spolu nevidia, ignorujú a zatĺkajú vraždenie na hraniciach železnej opony aj v 70-tych a 80-tych rokoch.
Preto ignorujú a zamlčujú vraždy katolíckych kňazov Štátnou bezpečnosťou od roku 1948, o.i. aj v 80-tych rokoch, Jozefa Tótha, Štefana Poláka, Přemysla Coufala, Františka Cubínka, Ľudovíta Senášiho a smrť desiatok ďalších kňazov a veriacich, umučených vo väzniciach od roku 1948.
Preto ignorujú informácie o akcii KSČ a ŠtB NORBERT, ktorá bola od roku 1970 pripravovaným konkrétnym plánom na komunistické vraždenie so zoznamami konkrétnych asi 60 000 politických odporcov v pripravených 16 koncentračných táboroch v 16 krajoch ČSSR po roku 1968 až do roku 1989 v prípade ohrozenia komunistickej moci.
Preto nikdy nechceli súd nad komunizmom a súdy nad konkrétnymi komunistickými vrahmi v Československu.
Preto dodnes ignorujú prikázanie :“Nezabiješ!“
Preto nemôžu pripustiť, že dohodami z decembra 1989 odsúdili najmenej tri generácie občanov ČR a SR na život v spoločnosti, ktorú dodnes ovládajú bývalí komunisti.
Preto musia ignorovať nespochybniteľný fakt, že dvadsaťročná moc tých, s ktorými sa v decembri 1989 dohodli, pochádzala z vraždenia na uliciach 1968 a 1969 a z normalizačných previerok miliónov občanov ČSSR i z následných čistiek na začiatku 70-tych rokov.
Komunistická moc bola aj počas normalizácie založená na nešťastí a trápení miliónov občanov Československa.
Preto nepripustia diskusiu o tom, ako niektorí noví členovia vlády kolektívneho vedenia Federálneho Ministerstva vnútra ČSSR M. Čalfa, J. Čarnogurský, V. Komárek mohli zabrániť ničeniu materiálov ŠtB od svojho nástupu do funkcie v sobotu ráno 9. decembra 1989 a kto ďalší sa mohol aspoň pokúsiť toto ničenie generálom ŠtB A. Lorencom zastaviť.
Preto do súčasnosti nesprístupnili verejnosti všetky písomné a iné dokumenty o činnosti VPN od Novembra 1989 napr. do konca roku 1990, ktoré dodnes protizákonne vlastní jeden z lídrov Novembra 1989 v SR.
Preto, pokiaľ môžu, spolu s časťou novinárov ignorujú iné názory, ako svoje, na November 1989.
Preto nepriznávajú spojitosť medzi dohodami vedenia Občianskeho fóra s KSČ v Prahe a vedenia Verejnosti proti násiliu s KSS v Bratislave v decembri 1989 so súčasným stavom demokracie v SR a ČR.
Aby sa zabudlo na ich vedomé zlyhania, po 20-tich rokoch od Novembra 1989 otvárajú tzv. nové zástupné témy – napr. aké bude ďalšie desaťročie vývoja demokracie v ČR a SR.
Druhý kľúčový mýtus – ak by sme my – OF a VPN – chceli deboľševizáciu v politike, v súdnictve, v polícii, v prokuratúre, v armáde, v hospodárstve, v školstve – komunisti by sa nevzdali dobrovoľne moci, začali by vraždiť a November 1989 by bol krvavý.
Správy o pripravovanom komunistickom vraždení aktívne vo VPN šíril najmä M. Kusý, bývalý ideologický tajomník KSS v rokoch 1968 a 1969 a P. Uhl z OF Praha, maoista z radikálne ľavicovej skupine Levá alternativa. Spolu s F. Gálom, P. Zajacom, M, Bútorom, P. Tatárom a ďalšími šírili strach a pripravovali tak vo VPN pôdu na kolaboráciu s komunistami.
Ak by sa však prvé demokratické voľby po bezpodmienečnom rozpustení komunistických štruktúr v politike a v riadení štátu uskutočnili napr. koncom januára 1990, víťazstvo OF a VPN v nich by bolo jednoznačné.
Pozn. - v decembri 1989 na námestí SNP v Bratislave alebo na Letnej v Prahe stačilo mase občanov položiť niekoľko otázok:
chcete zrušiť vedúcu úlohu KSČ v Československu?
chcete, aby bolo rozpustené komunistické Federálne zhromaždenie ČSSR a odvolaní všetci ministri vlády ČSSR?
chcete, aby všetky orgány Komunistickej strany v celej ČSSR okamžite zastavili svoju činnosť?
chcete slobodné demokratické voľby?
chcete, aby sa tieto prvé slobodné voľby uskutočnili koncom januára 1990?
Odpoveď desaťtisícov alebo státisícov demonštrujúcich by bola: "Áno!"
Mal by niekto v dave v Prahe alebo v Bratislave odvahu odpovedať na tieto otázky "Nie"?
Nemal by napr. aj preto, lebo v druhej polovici decembra 1989 počas pádu režimu N. Ceaucesca v Rumunsku tajná polícia a armáda zavraždila tisíce rumunských občanov.
Viete, koľko komunistov by sa dostalo do novozvoleného FZ ČSSR?
Časť občanov v OF aj vo VPN už v prvej polovici decembra 1989 navrhovala tento postup, dnes tvorcovia nových mýtov hrajú hru, že takéto návrhy neexistovali.
Tri nové parlamenty - československý, český a slovenský - by potom s novými poslancami, zvolenými v demokratických voľbách koncom januára 1990, mali od občanov legálny mandát na uskutočnenie deboľševizácie v Československu, na zvolenie napr. Václava Havla za prezidenta ČSFR a na iné systémové právne kroky od komunizmu k demokracii.
Keď som ako predseda VPN okresu Nitra tento návrh presadzoval v Koordinačnom centre VPN v Bratislave, lídri VPN sa mi smiali do tváre.
V rámci kolaborácie vedenia OF a VPN dali pohrobkom komunizmu čas do začiatku júna 1990, aby sa na prvé voľby zorganizovali, prezliekli kabáty, infiltrovali sa do vznikajúcich strán, ďalej pokračovali v získavaní mocenských pozícií.
Ako predseda VPN okresu Nitre som navrhoval, aby v decembri 1989 na Slovensku vznikajúce štruktúry VPN vznikli z novembrových štrajkových výborov, v ktorých neboli komunisti - náš návrh bol "demokraticky" vedením VPN v Bratislave zamietnutý.
Vedenie VPN v Bratislave tak otvorilo dvere tzv. čestným komunistom (termín vymyslel Ľ. Feldek), aby masovo vstupovali do pôvodných organizácií VPN po celom Slovensku, alebo si zakladali stovky svojich vlastných komunistických skupín VPN.
Mimochodom - v živote som od Novembra 1989 nestretol jediného tzv. "nečestného" bývalého komunistu. Všetci boli tzv. čestní.
Novinári, médiá a mýty
Niektorí novinári sú v zajatí týchto dvoch kľúčových mýtov alebo ich spoluvytvárajú.
Dvadsať rokov novinári píšu na miliónoch stránkach novín miliardy slov, ale nikdy neuverejnia na asi desiatich novinových stranách zoznamy zavraždených československých občanov v gulagoch, na hraniciach, v politických procesoch, vo väzniciach, v rokoch 1968 a 1969 na uliciach československých miest.
V zoznamoch zavraždených (viď prílohy pod článkom) je totiž konečná pravda o činoch komunistov, s ktorými sa OF a VPN dohodli a neskôr kolaborovali a kolaborujú až dodnes.
Preto sa "naši" novinári na stránkach novín alebo v televíznych besedách nikdy nespýtajú dnešných vládnych predstaviteľov – bývalých komunistov – na ich postoj ku komunistickému vraždeniu v rokoch 1948 až 1989.
Preto nikdy nebudú v SME, v .týždni alebo napr. v LAMPE s tohto pohľadu skutočne komplexne aj so zodpovednými gardistami alebo komunistami spracované témy:
Systém organizovaného vraždenia Židov počas 2. svetovej vojny za riadenia predstaviteľmi Slovenského štátu, alebo
Štruktúry komunistickej moci v Československu v rokoch 1945 až 1990, alebo
Komunistické vraždenie v rokoch 1948 až 1989 v Československu, alebo
Vraždenie katolíckych kňazov a rehoľníkov a 40-ročný boj KSČ, ZNB a ŠtB proti Cirkvi, alebo
Politickí väzni komunistického režimu v Československu, alebo
Súdna a prokurátorská moc počas komunizmu v Československu, alebo
Ozbrojená päsť robotníckej triedy Ľudové milície a ich činnosť v rokoch 1948 až 1989 v Československu, alebo
Komunistická tajná polícia Štátna bezpečnosť a KGB a ich činnosť od roku 1948 do roku 1990 v Československu, alebo
Postoj komunistického štátu – ČSSR – k dopadom atómového výbuchu v Černobyle koncom apríla 1986 na zdravie obyvateľov Československa, alebo
Uskladnenie atómových zbraní na území Československa po roku 1960, alebo
Prienik bývalých komunistických štruktúr do demokratickej spoločnosti po Novembri 1989 a ich politická, ekonomická a súdna moc v demokratickej spoločnosti v SR.
Tieto témy - a iné možné témy – idú totiž k jadru súčasných problémov spoločnosti v SR,dotýkajú sa žijúcich organizátorov uskutočnených alebo pripravovaných komunistických represálií alebo komunistických vrahov, ktorí ešte žijú medzi nami, alebo tých, ktorí ich za mlčania novinárov kryjú.
Tzv. slušní novinári (aj bývalí "čestní" komunistickí novinári) a intelektuáli cudne o nacistickom a komunistickom vraždení nepíšu, tzv. slušní politici o ňom nehovoria – o tom sa v tzv. slušnej spoločnosti nehovorí, to sa akosi nepatrí.
Ak by o komunistickom vraždení a o jeho konkrétnych vykonávateľoch začali hovoriť a písať, museli by pripustiť, že zlyhali, že dodnes svojim mlčaním kolaborujú s bývalými vrahmi.
Problémové otázky o Novembri 1989
Ak chceme riešiť akýkoľvek problém (Kerlinger, F., 1970), a teda napr. aj problém stavu demokracie na Slovensku, pri jeho riešení musíme urobiť analýzu stavu spoločnosti v minulosti a súčasnosti a potom si položiť nasledovné problémové otázky:
1. Prečo po 30-tich rokoch po Novembri 1989 vznikla situácia v stave demokracie na Slovensku, ako ju napr. objektívne popisujú stovky novinárov, politológov, politikov a cítia ju tak milióny občanov v SR a ČR?2. Ak je takýto stav, tak kto zlyhal na začiatku pri jeho spoluvytváraní, kto je za túto situáciu úplne alebo čiastočne zodpovedný?
3. Kedy došlo v decembri 1989 k bodu zlomu (Gladwell, M., 2006), po ktorom sme sa už len museli vydať na cestu, na konci ktorej je dnešný stav?
Napr. bod zlomu na ceste od demokracie ku komunistickej totalite vo februári 1948 trval asi päť dní, v ktorých sa rozhodlo o ďalších 40-tich rokoch nášho života v komunistickej totalite.
4. Čo sa malo zmeniť, čo sme chceli zmeniť a čo sa nezmenilo?
5. Nazývame činy a javy v dvoch totalitách od roku 1939 do roku 1989 pravými menami?
6. Ak je 20. storočie charakterizované najmä štátmi a politickými stranami organizovaným obludným vraždením v dvoch totalitách – v nacistickej a komunistickej - aký bol a je verejný postoj tzv. lídrov Novembra k tomuto kľúčovému faktoru – k totalitnému vraždeniu?
7. Ak sme chceli v Novembri 1989 zmenu, mohli sme ju urobiť na čele s bývalými komunistami a členmi bývalej komunistickej tajnej polície – ŠtB?
8. Ak nacistický a komunistický režim sú si vo vraždení svojich miliónov odporcov i nevinných ľudí podobné, budovali po roku 1945 nemeckú demokraciu bývalí nacisti a gestapáci tak, ako ju budovali v ČSFR po roku 1989 a neskôr v Českej republike i Slovenskej republike dodnes budujú bývalí komunisti, dôstojníci Zboru národnej bezpečnosti, ČSĽA, kmeňoví zamestnanci a agenti ŠtB?
9. Boli na čele SRN 20 rokov po roku 1945 alebo 1949 bývalí nacisti a gestapáci?
10.Viete si predstaviť, že:
- Konrada Adenauera v roku 1949 by zvolil za nemeckého kancelára nacistický Reichstag?
11. Viete si predstaviť, že 20 rokov po porážke nacizmu v roku 1945 v Nemecku v roku 1965:
- prezidentom SRN a na čele vlády SRN by boli bývalí nacisti?
- asi polovica vlády SRN a German Bundestagu by bola zložená z bývalých členov NSDAP?
- generálnu prokuratúru by ovládali bývalí členovia NSDAP?
- v polícii v SRN by prevažne pracovali bývalí členovia NSDAP a čiastočne aj Gestapa?
- nemeckej armáde v SRN –Bundeswehru- by velili bývalí generáli Werhmachtu?
- v nemeckom súdnictve by súdilo asi 80 percent bývalých sudcov - nacistov?
- v politickom systéme SRN by oficiálne ďalej pôsobila Nationalsozialistische Deutsche Arbeiterpartei –NSDAP?
Prečo sú tieto otázky absurdné v prípade (ne-)uplatnenia nacistov vo verejnom živote v SRN po roku 1949 a nie sú absurdné v prípade uplatnenia moci komunistov v ČSFR od roku 1990 a od roku 1993 v ČR a SR?
12. Viete si predstaviť, že Židia by v roku 1945 urobili hrubú čiaru za holocaustom a nacizmom a dodnes by ignorovali zavraždenie asi 6 miliónov Židov z celej Európy Nemcami?
Podotýkam, že s podobnými súhlasnými postojmi a názormi, aké budem ďalej popisovať, som sa od 17. novembra 1989 do konca roku 1990 a aj ďalších 20 rokov stretol u tisícok ľudí, s ktorými som o prebiehajúcich (ne-)zmenách hovoril. Vyjadrovali ich stručne a krátko: „Načo to bolo? Máme demokraciu, ale aj tak sú všade a majú znovu moc.“
Dve skupiny vo VPN
Bol som zástupcami Štrajkových výborov VPN od decembra 1989 zvoleným predsedom Verejnosti proti násiliu v Nitrianskom okrese, v ktorom žilo v roku 1989 asi 200 000 obyvateľov.
Pri vzniku VPN na Slovensku asi po 20. novembri 1989 sa v nej stretli dve skupiny občanov. Obidve skupiny chceli slobodu vierovyznania, slobodu pohybu, slobodu trhu, slobodu vo vzdelávaní, slobodu slova, chceli skutočné zmeny v spoločnosti. Tieto slobody po zrušení vedúcej úlohy KSČ a páde komunistických režimov vo východnej Európe museli prísť a aj do Československa prišli nezastaviteľne. Totalitné režimy sa vo východnej Európe zrútili ako kocky v domine.
Dve skupiny vo VPN sa však rozchádzali v postupoch, ako dosiahnuť tieto zmeny a ciele na ceste k demokracii.
Prvá skupina, ktorá mala vo VPN prevahu, realizovala v praxi od začiatku decembra 1989 svoju predstavu, podľa ktorej demokratizáciu spoločnosti dosiahneme kolaboráciou s bývalými komunistami a z nej nutne vyplývajúcim ignorovaním činnosti KSS a KSČ v minulosti od roku 1948 do roku 1989.
Druhá skupina vo VPN od začiatku decembra 1989 verejne vystupovala s požiadavkami, aby po Novembri 1989 o našich životoch v demokratickej spoločnosti opäť nerozhodovali bývalí komunisti, ktorí o nás a našich blízkych s katastrofálnymi výsledkami rozhodovali 40 rokov.
VPN v priebehu roku 1990 výrazne intelektuálne oslabili odchody p. Kňažka, Šútovca, Šebeja a iných do Prahy, Ľ. Kováča do Paríža, vedomé intrigánske vyradenie antikomunistu J. Budaja z centrály VPN skupinou okolo F. Gála, P. Zajaca i iných a pokračujúca kolaborácia "nového" vedenia VPN s bývalými komunistami.
Časť občanov Verejnosť proti násiliu od jej vzniku 19. novembra 1989 chápala najmä akoVerejnosť proti (komunistickému) násiliu. O komunistickom násilí a terore sme od roku 1948 vedeli z osobnej alebo rodinnej skúsenosti, zo skúseností z nášho najbližšieho okolia.
Vedeli sme -naučil nás to život v komunizme- že v čase, keď komunisti upevňovali alebo strácali svoju moc, bez váhania zväčšovali teror a vraždili.
Vedeli sme však aj to, že v novembri a decembri 1989 vzhľadom na situáciu v ZSSR a v okolitých socialistických krajinách už vraždiť nemohli.
Preto sme chceli ihneď po 17. novembri 1989 aj na pôde vznikajúcich OF a VPN v celom Československu dôslednú deboľševizáciu v politike, v štátnych a volených orgánoch, v armáde, v polícii, na prokuratúre, v hospodárstve, v školstve, v médiách a v ďalších spoločenských oblastiach.
Požiadavky na deboľševizáciu po 17. novembri 1989 sme verejne zdôvodňovali faktami aj vo VPN: -komunistickým vraždením občanov ČSR a neskôr ČSSR -v sovietskych gulagoch po roku 1945, -v politických procesoch v 50-tych rokoch, -v rokoch 1968 a 1969 na uliciach, -na hraniciach železnej opony, -útokmi proti Cirkvi, prenasledovaním veriacich, vraždením katolíckych kňazov od roku 1948 až do roku 1989, -väznením desaťtisícov občanov, -masovými krádežami súkromného majetku, -devastáciou morálky, svedomia a práva, -právnou legalizáciou a podporou masového zneužívania potratov.
Kde boli obete, musela byť obluda (Z. Herbert, 1985) a jej sluhovia.Obludou, ktorá podľa nás požierala svoje obete – československých občanov a viedla proti nim 40 rokov vnútornú občiansku vojnu (F. Mikloško a kol. 2001) bola Komunistická strana Československa a jej sluhovia - funkcionári KSČ vo všetkých úrovniach štátnej moci (J. Pešek, R. Letz, 2004), príslušníci Štátnej bezpečnosti, ZNB, Ľudových milícií, velitelia Československej ľudovej armády a desaťtisíce ďalších sluhov.
Dobre sme poznali Stanovy KSČ. Okrem iného od členov KSČ vyžadovali individuálnu osobnú zodpovednosť za politiku KSČ. Každý komunista podľa stanov KSČ bol povinný osobne bojovať za uznesenia KSČ.
Chceli sme bez jednania bezpodmienečnú kapituláciu komunistického režimu v ČSSR podľa postupu víťazných mocností od 8. mája 1945 voči nacistickej Nemeckej ríši.
Pri deboľševizácii v ČSFR na začiatku roku 1990 sme chceli postupovať podľa krokov, ktoré pri denacifikácii Nemecka urobili víťazné mocnosti (najmä USA, Veľká Británia, Francúzsko vo svojich okupačných zónach a čiastočne aj ZSSR) po porážke nacizmu od mája 1945 až do vzniku SRN v roku 1949. Postupy, ako denacifikáciu víťazné mocnosti uskutočňovali, boli do detailov popísané už aj počas komunizmu v dostupnej historickej literatúre.
Závery nemeckého filozofa K. Jaspersa (1946) o štyroch druhoch viny Nemcov počas nacizmu (vina kriminálna, morálna, politická a metafyzická) sa dali po roku 1989 čiastočne aplikovať aj na predstaviteľov, vykonávateľov a sluhov komunistického režimu v ČSSR.
Žiadali sme, aby sa uskutočnil Medzinárodný súd nad zločinmi komunizmu v Európe po vzore Norimbergského procesu a teda aj súd nad komunizmom v ČSR i v ČSSR so všetkými dôsledkami pre bývalé štruktúry KSČ, Zboru národnej bezpečnosti, Štátnej bezpečnosti, ČSĽA a Ľudových milícií, ktoré organizovali vraždenie tisícov a terorizovanie miliónov československých občanov.
To, čo ďalej uvádzam, nie sú konšpiračné teórie, to bola realita, ktorú som videl a zažil.
V polovici decembra 1989 na prvom sneme VPN v Dome odborov v Bratislave pred asi 1 500 delegátmi z celého Slovenska som žiadal, aby vo vznikajúcej VPN nepôsobili komunisti. Na moju výzvu reagovala asi polovica delegátov nesúhlasným revom. Kto bol proti a reval, si môžete ľahko domyslieť. Žiadal som, aby v celej SR základné bunky vznikajúcej VPN tvorili členovia štrajkových výborov, ktorí v prvej etape od 17. novembra 1989 boli nositeľmi odporu voči komunistickým štruktúram v ČSSR. Aj tí, čo sedeli na javisku v Dome odborov a riadili snem, boli proti tomuto návrhu. Do VPN sa potom masovo infiltrovali bývalí komunisti. Niekto im naivne otvoril dvere, niekto im dal šancu získať moc v demokracii, oni ponúknutú šancu využili a dodnes ju aj využívajú.
Jadro väčšiny našich problémov v SR počas asi 40 rokov od Novembra 1989 je a bude v rozhodnutí skupiny v Občianskom fóre v Prahe za súhlasného mlčania a neskôr aj podpory prevažnej časti vedenia Verejnosti proti násiliu v Bratislave, ktorá rozhodla, že bude kolaborovať s komunistami a že kolaboráciou úmyselne alebo neúmyselne zachová kontinuitu moci bývalých komunistických štruktúr.
Ak sa kandidát OF a VPN Václav Havel 29.12.1989 nechal dobrovoľne jednomyseľne zvoliť za prezidenta demokratického štátu(?) -ČSSR- komunistickým Federálnym zhromaždením, tým OF a VPN uznali legitimitu tohto FZ ČSSR a tým aj legitimitu odchádzajúceho zločineckého komunistického režimu.
Na prvom sneme VPN v polovici decembra 1989 v Bratislave sme pritom navrhovali, aby sa všetky štruktúry komunistickej moci do konca decembra 1989 rozpustili – žiadali sme bezpodmienečnú kapituláciu KSČ - a koncom januára 1990 sa uskutočnili demokratické voľby do FZ, ČNR a SNR.
Náš návrh nebol schválený. Prečo asi?
O všetkom na ďalších asi 40 rokov sa teda rozhodlo do konca decembra 1989. Všetko, čo sa dialo potom, čo sa deje dnes a bude diať v budúcnosti ešte asi 10 až 20 rokov, bolo, je a bude už len následkom tohto strategického rozhodnutia. Tí, čo takto slobodne rozhodli, svojou hlúposťou i neschopnosťou vidieť do budúcnosti a ignorovaním návrhov iných postupov vývoja obetovali asi do roku 2020 budúcnosť troch generácií.
Na základe tichej nevyslovenej dohody medzi OF, VPN a bývalými komunistami s obsahom: “My vám dáme časť moci a vy nám dáte pokoj...“ komunistická nomenklatúra ÚV KSČ a ÚV KSS zostala v ČR a SR cez tzv. vlády národného porozumenia dodnes pri moci. Dohoda totiž mala však aj komunistické pokračovanie... „a potom si moc v demokratických pomeroch zoberieme znovu späť.“
Dnes sa toto obdobie vlády KSČ po 20-tich rokoch končí len z generačných dôvodov, pričom v súčasnosti SR ešte ovládajú mladšie komunistické kádre prevažne z 80-tych rokov.
Po prvej etape komunizmu v Československu – stalinistickom modeli v rokoch 1948 až 1968 a po druhej etape – normalizácii v rokoch 1969 až 1989 - od januára 1990 začína a dodnes pokračuje tretia etapa komunizmu (L. Kováč, 2007). Uskutočňuje sa v nej budovanie demokratického štátu – Slovenskej republiky - v ekonomike, politike, zahraničných vzťahoch, práve, vzdelávaní, silových ozbrojených zložkách, prokuratúre, zdravotníctve a v iných oblastiach podľa predstáv bývalých komunistov.
Niektorí lídri VPN neskôr odišli z verejného života a k zodpovednosti za toto svoje kľúčové rozhodnutie v decembri 1989 sa dnes nehlásia, ignorujú ho a sú pobúrení, keď sa vôbec spomína.
Deboľševizácia v základnom, strednom a učňovskom školstve, iniciovaná Učiteľským fórom Slovenska.
O tom, že deboľševizácia verejného života sa dala uskutočniť, svedčí postup, ako sme ju urobili v základnom, strednom a učňovskom školstve v SR. Aké to bolo jednoduché – keď sa chcelo. V školstve sme chceli. Z podnetu Učiteľského fóra Slovenska minister školstva prof. Ján Pišút odvolal v roku 1991 všetkých asi 4 300 komunistických nomenklatúrnych riaditeľov a riaditeliek základných, stredných, učňovských a materských škôl v SR. Išlo o bývalé nomenklatúrne kádre OV KSS alebo KV KSS, dosadené do riaditeľských funkcií po roku 1968 na začiatku normalizácie. Na ich miesta vypísal konkurzy. Nových riaditeľov volili Rady školy na volebné obdobie štyroch rokov. Potom mohol byť riaditeľ školy zvolený ešte na jedno funkčné obdobie štyroch rokov. Po ôsmich rokoch sa už o funkciu riaditeľa uchádzať nemohol. Jednou z podmienok účasti na konkurze bolo, že riaditeľ, ktorý bol predtým vo funkcii viac ako osem rokov, sa konkurzu nemohol zúčastniť. Toto opatrenie vyradilo z účasti na konkurze sto percent bývalých komunistických riaditeľov, ktorí sa stali potom „len“ učiteľmi. Rady škôl plošne v celej SR tak zvolili do 4 300 funkcií riaditeľov škôl komunistickou minulosťou nezaťažených učiteľov. Kľúčovým výsledkom tohto postupu bolo, že sa roztrhala sieť okresných a krajských komunistických mafií v školstve a bývalí komunisti sa už do funkcií riaditeľov škôl nikdy nevrátili.
Od roku 1992 milióny žiakov základných a študentov stredných škôl v SR sa každý školský rok vzdelávalo v školách, ktoré už neriadili bývalí komunisti.
Zrútilo sa slovenské základné a stredné školstvo po tejto „krvavej“ deboľševizácii v roku 1992?
A čo sme robili od 17. novembra 1989 a v roku 1990 vo VPN v okrese Nitra?
V prvej etape zmien od pondelka 20.11.1989 sme sa spolupodieľali na odstraňovaní komunistického vedenia -CZV KSS - a demaskovaní jeho činov (vyhadzovanie odporcov KSČ z práce v normalizačnom období, platy, tituly, Černobyľ a 1. máj 1986 v rádioaktívnom prostredí ai.) na dvoch nitrianskych vysokých školách. Na študentských mítingoch od 20.11.1989 sme jednoducho vyhlásili zrušenie vedúcej úlohy KSS na vysokých školách, žiadali sme rozpustenie ŠtB a Ľudových milícií. Na PF Nitra študenti na PF Nitra v nedeľu večer 19.11. 1989 založili Študentský štrajkový výbor (Romaňák, Mesárošová, Barbieri, Kišš, Smatana, Gergely a iní), zamestnanci 28.11.1990 Fórum nestraníkov (L. Ruman, I. Mačura, K. Mitterpach, V. László) a Akademické fórum zamestnancov PF, ktoré riadili Pedagogickú fakultu Nitra s novým dekanom prof. J. Pastierom počas celého roka 1990. Spoluorganizovali sme generálny štrajk v okrese Nitra 27.11.1989, jeho vyvrcholením bol dvojhodinový pochod niekoľko tisíc občanov mestom zo zhromaždiska pred PF Nitra s ukončením pochodu pred OV KSS a ONV Nitra. V spolupráci so Študentskými štrajkovými výbormi sme v prvej polovici decembra 1989 podľa princípu Čo študent - to hlas - dňa 15.12.1989 spoluorganizovali voľby nového dekana na PF Nitra (kandidáti - 1 022 hlasmi (65,01%) zvolený J. Pastier a protikandidát - 398 hlasov (25,32%) bývalý komunistický dekan O. Šedivý, oi. aj bývalý predseda KSS na PF Nitra) a rektora na VŠP Nitra (50 študentov = jeden hlas). Boli sme pripravení aj na spustenie represívnej akcie ŠtB NORBERT, zatýkanie študentov a pedagógov (informáciu sme dostali od J. Langoša – oi. od stredy 22.11.1989 predseda ZO KSS PF Nitra a ďalší zostavovali zoznamy študentov a pedagógov, ktorých bolo treba zatknúť).
Nedokázali sme zabrániť odvozu asi 300 veľkých papierových vriec s materiálmi Základných nitrianskych organizácií KSS z OV KSS do spaľovne v Štúrove.
Dňa 4. januára 1990 sme v aule na PF Nitra na verejných zhromaždeniach rehabilitovali 65 pracovníkov PF Nitra a znovu zamestnali 13 vysokoškolských pedagógov, ktorých komunisti – ich „kolegovia“ - vyhodili z PF Nitra na začiatku normalizačného obdobia v roku 1969. Začiatkom februára 1990 som v spolupráci s novým vedením PF Nitra a Vedeckou radou PF Nitra inicioval založenie Katedry rómskej kultúry PF Nitra - prvej a jedinej tohto druhu na svete.
Dňa 9.12.1989 začal vychádzať ako prvý v SR týždenník VPN NITRIANSKA VEREJNOSŤ (šéfredaktorka L. Bakošová, redaktorka V. Hochelová).
V druhej polovici decembra 1989 som navštívil dvakrát centrálu OF v Prahe , kde som sa stretol len so snahou kolaborovať so súčasnou KSČ a likvidáciou antikomunistov (P. Cibulka). Zistil som, že v Prahe dokonca založili Komunistické Občianske fórum.
Po stabilizácii štruktúr VPN a odmietnutí spolupráce s organizátormi VPN, ktoré viedli komunisti a agenti ŠtB (napr. do 21.12.1989 aktívny agent D. L. - MERIDIÁN v DAB), sme urobili dôležitú legalizáciu stovák organizácií VPN, ktoré ju mohli zastupovať na pracoviskách a v 63 obciach okresu Nitra.
Od konca decembra 1989 do decembra 1990 v jadre VPN v Nitre bez odmeny denne pracovali I. Mačura, E. Tury Nagyová, novinárky L. Bakošová a V. Hochelová.
Centrom a hnacím motorom zmien v Nitre bolo aj KDH (Marián Mikloško) i herci tzv. Starého divadla (K. Spišák).
V druhej etape zmien od januára 1990 sme sa podieľali na výbere nových riaditeľov kľúčových závodov, fakultnej nemocnice a desiatkach iných inštitúcií, radikálne sme zmenili debolševizáciou všetkých vedúcich pracovníkov na 13 odboroch ONV Nitra (nový predseda F. Baláž), likvidovali sme odpočúvací systém ŠtB v telefonickej sieti Slovenskej pošty a telekomunikácií, spolupodieľali sme sa na prestavbe Okresnej správy ZNB, bol som na čele tzv. Rumlovej Občianskej komisie na preverovanie 13 členov Okresnej správy ŠtB, kontrolovali sme odzbrojovanie Ľudových milícií a odvoz asi desať ton zbraní a výbušnín z pivníc ONV Nitra do skladov armády, v celom okrese (Nitra, Zlaté Moravce, Vráble) sme odstránili komunistické symboly (napr. šikmý pylón pred divadlom s rotujúcou blikajúcou svetelnou guľou, ktorá vymazávala pohľad na cirkevný seminár na Hrade), odstránili sme pamätné tabule komunistických funkcionárov a sochu Lenina z roku 1974 v Nitre - autor T. Bártfay - za prítomnosti asi 6 000 občanov Nitry, za pomoci KDH v celom okrese vo všetkých mestách a obciach sme zaistili premenovanie stovák ulíc, do konca marca 1990 sme urobili novú dislokáciu budov štátnych a mestských inštitúcií, organizovali sme mítingy s P. Šťastným, V. Havlom, A. Dubčekom, M. Kňažkom, F. Mikloškom a inými osobnosťami Novembra, žiadali sme vrátenie ukradnutého majetku katolíckej Cirkvi (napr. aj Misijný dom Matky Božej na Kalvárii, Kláštor Rádu sv. Vincenta de Paul na Farskej ulici, v marci 1990 sme iniciovali založenie prvej Základnej deväťročnej katolíckej cirkevnej školy v SR na Farskej ulici, kde sa otvorili prvé triedy v septembri 1990 (riaditelia p. Bebiak a K. Palmár), evanjelici v Nitre o založenie základnej školy nemali záujem, začiatkom júna 1990 sme organizovali prvé slobodné voľby do SNR a mestské voľby, ako jediní v SR aj cez VPN vo vedeckej práci ČLOVEK A PROSTREDIE - NITRA asi 150 odborníkov z Nitry zmapovalo stav životného prostredia v okrese Nitra v roku 1990 po páde komunistického režimu, zabránili sme komunistami plánovanej demolácii celej hlavnej ulice mesta Nitry (dnes pešej zóny), okrem iných sme žiadali cirkevné orgány o menovanie biskupa na Nitriansky hrad (Ján Chryzostom Korec - febr. 1990), Krajský daňový úrad, Krajskú sociálnu poisťovňu, založili sme firmu VPN - FEREX na výrobu plechových smetných nádob, iniciovali sme začiatok stavby novej čističky vody pre Nitru, podávali sme žaloby na komunistických riaditeľov podnikov za znečistenie životného prostredia v okrese Nitra, od konca marca 1990 sme žiadali na Ministerstve spravodlivosti ČSFR spravodlivý proces pre odsúdených Nitranov v kauze Cervanová, budovali sme nový mestský úrad a mestskú políciu, za VPN sme nominovali do volieb nového predsedu MsNv Nitra S. Štefanka (1990 - 1994) a iné.
V Nitre sme výborne spolupracovali najmä s KDH hneď od jeho založenia (Marián Mikloško) aj s DS (P. Miššík). Boli sme prirodzenými spojencami, navzájom sme sa podporovali, časť rozhodnutí sme robili spoločne.
A čo robilo 32 predsedov a ďalšie tisíce členov VPN - najmä štrajkových výborov - v jednotlivých 33 okresoch SR?
V akej ľudskej situácii sa nachádzali a dodnes nachádzajú oni a ich rodiny v tzv. malých mestách, kde každý pozná každého a kde bývalí komunisti majú dodnes moc?
Na to a na ich prácu si niektorí lídri Novembra 1989 ani novinári nespomínajú. Lebo sa to nehodí...
Ovocie kolaborácie časti vedenia OF a VPN s komunistami od novembra a decembra 1989
Strom poznáš po ovocí. Trpké ovocie, ktoré zostalo po skupine OF a VPN, kolaborujúcej po Novembri 1989 s komunistami, vidíme všade okolo seba, ochutnávame ho každý deň.
Kritériom úspešnosti vedúcej skupiny VPN v Bratislave by nemali byť len reči o demokracii a slobode, ale ich činy v decembri 1989 a spoločenské procesy, ktoré vychádzali a dodnes vychádzajú z týchto činov.
Kolaboráciou s komunistami vedenie VPN obetovalo budúcnosť asi troch generácií občanov SR.
Kto chce rozhodovať o osudoch miliónov svojich blížnych a o občanoch, by nemal zlyhať, mal predvídať výsledky svojich rozhodnutí, mal by aspoň trochu vidieť do budúcnosti.
Ako vyzerá súčasnosť, ktorá na začiatku roku 1990 bola len budúcnosťou, kto má aj po 20 rokoch po Novembri 1989 v rukách moc v Slovenskej republike, vidí každý, kto to chce vidieť.
Ivan Mačura, *1939
- nov. 1989 až jan. 1991 -predseda VPN
mesta Nitra a Nitrianskeho okresu
Napísané od 1.11.1999
Príloha : článok v týždenníku NITRIANSKA VEREJNOSŤ 18.5.1990
Mačura, I.: Veľké zabíjanie
Dokument o tom, že téma o komunistickom vraždení po Novembri 1989 bola otvorená aj na pôde VPN.
Neúplné zoznamy komunistami zavraždených čsl. občanov - prevažne podľa poznania v roku 1994:
- v gulagoch (len zo SR) - v politických procesoch - na hraniciach - v roku 1968 a 1969
1. Zoznam GULAGY - prvá strana
1. Zoznam GULAGY - druhá strana
2. Zoznam Politické procesy - prvá strana
2. Zoznam Politické procesy - druhá strana
