Je azda príznačné, že na začiatku svojej kariéry sa Guerra učil od iného nesmrteľného scenáristu Cesare Zavattiniho, ktorý stvoril taliansky filmový neorealizmus.
Už výpočet mien režisérov, pre ktorých a s ktorými Guerra písal je impozantný: Michelangelo Antonioni, Federico Fellini, Theo Angelopoulos, Andrej Tarkovskij a ďalší. Dokonca by som to dnes obrátil a povedal by som, že títo režiséri mali to šťastie spolupracovať s ním. A filmy, ktorých bol Guerra spoluautorom? Z tých desiatok a desiatok spomeňme len také prelomové ako Noc, Zväčšenina, Amarcord, Krajina v hmle, Nostalghia. Mnohé z nich získali tie najjagavejšie filmové ceny a predovšetkým sa stali súčasťou zlatého fondu európskej kinematografie.
Pri úmrtí takých velikánov ako je Tonino Guerra sa vždy akosi automaticky hovorí o konci nejakej epochy. A tu je to naozaj tak. Tonino Guerra bol jedným z posledných mohykánov zlatej éry európskeho autorského, umeleckého filmu, ktorý sa začala niekedy koncom 50-tych rokov a kulminovala v nasledujúcich dekádach minulého storočia. Nikto z veľkých scenáristov tých čias nezískal filmovú moc alebo popularitu hviezdy. Ani Tonino Guerra. Za to mali veľkú úlohu, ktorú vrchovato naplnili - vymýšľať filmy s dušou a posolstvom.
A Tonino Guerra bol veľmajstrom tohto remesla napísať scenár tak, aby sa z neho mohlo zrodiť nesmrteľné umelecké dielo. Aj preto som si v súvislosti s ním spomenul na jednu peknú filmovú scénu, v ktorej umierajúci starý vinár prezrádza synom svoje veľké tajomstvo: „Víno sa dá robiť aj z hrozna." A Tonino Guerra by nám mohol prezradiť podobné tajomstvo. Predstavujem si ho, ako nám na smrteľnej posteli šibalsky hovorí: „Film môže byť aj umenie."
