Prechádzku začíname pri jednej z najcharakteristickejších stavieb mesta - na nábreží pri parlamente ozdobenom vežičkami.
Pokračujeme k náboženským pamiatkam - neorenesančnej katedrále svätého Štefana s monumentálnou kupolou a neskôr k synagóge z devätnásteho storočia, jednej z najväčších na svete. Bohužiaľ neskoro popoludní je už zatvorená. Snáď niekedy nabudúce.
Po reťazovom moste cez Dunaj sa dostávame na budínsku stranu. Na hradný vrch sa nám nechce po vlastných, tak využívame zubačku. Toľkokrát som pri nej už bola, no veziem sa ňou po prvý raz. Pomaly stúpame nahor a pred nami sa otvára pohľad na Pešť.
Prechádzame k chrámu svätého Mateja. Nikdy si nezvyknem na hotel, ktorý stojí hneď vedľa. Kombinácia historických a moderných stavieb síce niekedy vyzerá výborne, ale tu to nebude ten prípad.
Hradby s Rybárskou baštou sú omnoho krajšie. Sychravé počasie veľmi nehrá v prospech výhľadu na mesto, tak sa radšej usádzame pod ohrievačmi v improvizovanej kaviarničke na pohár vareného vína. Zahriať sa treba aj zvnútra...
Neskôr sa autobusom vezieme na predmestie Budapešti. Jedným z miest, ktoré som chcela navštíviť, je Memento park. Múzeum pod holým nebom vzniklo po zmene režimu. Politická zmena so sebou prináša aj výmenu sôch na námestiach a tak sa tí, ktorí roky stáli na piedestáli, ocitli na periférii. Nájdeme tu tváre známe aj u nás, niekoľko maďarských politikov, ktorých mená mi nič nehovoria, i zopár diel socialistického realizmu.
Zo Stalina zostali v päťdesiatom šiestom iba čižmy. V parku už len ich kópia.
Centrum mesta je od snehu dokonale vyčistené, no tu to neplatí. Na zmrznutom snehu sa celkom pekne šmýka. Atmosféru dotvára trabant, dobové rádio i telefón a samozrejme suveníry. Pri pohľade do výkladu sa človek neubráni myšlienke na starý, podľa aktuálnej situácie mnohokrát modifikovaný vtip o obavách otvoriť konzervu.
Úplne iný pohľad na dobu minulú ponúka Dom teroru. V rohovej budove na jednom z budapeštianskych bulvárov sídlila fašistická Strana šípových krížov, ktorá sa dostala k moci na sklonku druhej svetovej vojny. A po vojne zasa tajná polícia. Múzeum vykresľuje obe obdobia, život i smrť spred niekoľkých desaťročí. Prenasledovanie Židov bolo nahradené bojom proti nepriateľom štátu. Steny by tu vedeli rozprávať o krvavých dejinách národa.
Bohužiaľ nie všetky exponáty sú prístupné cudzincovi, žiaden leták mi nepreloží vysielanie rádia v maďarčine, ktoré sa ozve po zdvihnutí telefónneho slúchadla. No iné vypovedajú aj bez slov. A keď vystúpime z výťahu, ktorý vedie k podzemným väzenským celám, pocit mrazu je silnejší ako vonku v januári.
Historickou podzemnou dráhou (Budapešť má najstaršie metro na európskom kontinente, po tom londýnskom druhé najstaršie na svete) sa rozkošnými staničkami vezieme smerom k ďalšej atrakcii mesta - kúpeľom Széchenyi. Kúpeľný komplex v mestskom parku, s krytými i otvorenými bazénmi s termálnou vodou oslávi tohto roku storočnicu. Vyhrievame sa v jednotlivých saunách a čľapkáme v bazénoch. Príjemné. No fakt je, že menšia rekonštrukcia by sa zišla - chýbajúce sprchové hlavice mi pripomínajú internátne časy a strop by tuším tiež nepohrdol novou výmaľbou. Vo vonkajšom bazéne na chybičky krásy zabúdam. Nad hlavou mám hviezdy a mesiac v splne, okolo mňa stúpa para a osvetlenie bazéna sa farebne mení. V termálnej vode si ani neuvedomujem januárové mínusové teploty. Zimu mi pripomenie až vlhký uterák položený na lavičke. Pred použitím rozmraziť...
A potom už - ako sa v Maďarsku patrí - ostáva len zájsť niekam na guláš či na halászlé a zapiť to pohárom dobrého červeného vína.
