Spolu s posádkou nastupujem do lietadla. Na schodoch sa zdravíme s ďalšou, ktorá práve priletela a pre dnešok končí. Po nástupe namiesto do kabíny pre cestujúcich mierim spolu s pilotmi do kokpitu a aj napriek absencii palubnej vstupenky mi je jasné, že dnes v prvom rade sedieť nebudem, na to sú tu iní. A tak sa usádzam na jumpseat. Kopilot mi vysvetľuje zapnutie a rozopnutie bezpečnostného pásu, použitie kyslíkovej masky a únikovú cestu z lietadla. Pevne verím, že žiadnu z jeho rád nebudem potrebovať. Teda s výnimkou rozopnutia pásu, ak nechcem ostať navždy pripútaná ako päťmesačné dieťa v autosedačke.
Výhľad mám odtiaľto vcelku pekný, na rozdiel od bežnej cesty lietadlom vidím aj dopredu. Aj keď zo dva vankúše pod zadok by sa mi zišli.
O pár minút neskôr priváža cestujúcich letiskový autobus. Kým sa usádzajú, piloti prechádzajú predodletové postupy a kontrolujú nespočetné množstvo vecí. Keďže je všetko v poriadku, môžeme vyraziť. Lietadlo sa pohne, avšak pred nami čaká na odlet asi desať ďalších, a tak sa poslušne zaradíme na koniec.
Konečne sme na rade, pred nami vzletová dráha.
Zrýchľujeme.... a už sme vo vzduchu.
Pred nami (a pod nami) sa vynárajú zasnežené vrcholky Álp.
Letíme ponad Rakúsko a Taliansko do Nice. Zo slúchadiel mi do uší prúdi množstvo údajov. Väčšine z nich nerozumiem, ten zvyšok sú čísla, ale aké konkrétne, netuším. Zato podľa prízvuku sa dá výborne rozoznať, kedy opúštame rakúsky vzdušný priestor a kedy riadenie letovej prevádzky preberajú Taliani. Piloti si údaje z vysielačky bez problémov selektujú a ešte sa vyznajú aj v tom množstve gombíkov a displejov, ktoré sa v kokpite boeingu nachadzajú.
Kapitán sa prihovára cestujúcim, ja dostávam do ruky „letoatlas“ (alebo ako sa jednoslovne povie súbor leteckých máp) a porovnávam letiská na mape s tými na radare a tým, čo vidím z okna.
Občas sa nablízku zjaví iné lietadlo.
Pomaly (ak mám pravdu povedať, tak v skutočnosti dosť rýchlo) sa blížime k cieľovej destinácii. Pod nami sa rozkladá francúzska riviéra, letisko v Nice je na dohľad a piloti našej sedem-tri-sedmy po skontrolovaní ďalších x údajov pripravení na pristátie.
Ak to tu náhodou niekto po pristátí neubrzdí, tak sa turisti neplánovane okúpu ešte pred príchodom do hotela.
Všetko však ide ako má a my hladko sadáme na dráhu.
Cestujúci vystupujú, niektorí hodia očkom do kokpitu, kto to dnes vlastne letel, a rovnako sú zvedaví aj tí prichádzajúci. Kým sa vymenia, kapitán obehne lietadlo, kontrolujúc, či náhodou nedošlo počas letu k nejakému poškodeniu. Objednáva sa dotankovanie, noví pasažieri nastúpia, odovzdá a doplní sa niekoľko dokumentov a piloti opakujú predodletové rituály. Čaká nás spiatočná cesta.
Štartujeme....
Opäť Alpy...
Človek by neveril, koľko údajov musia piloti počas letu zapísať. Predstava, že pár minút po štarte sa zapne autopilot a tým to končí, je značne skreslená.
Začíname klesať. Priamo do oblakov.
Blížime sa k viedenskému letisku. Ešte obletíme mesto a potom sa už pred nami objavuje pristávacia dráha.
Už len pár metrov a sme na zemi.
Prichádzame k terminálu, cestujúci vystupujú a v kokpite prebieha x-tá kontrola všetkého. A potom končíme, vraciame sa do Bratislavy. A lietadlo sa pomaly pripravuje na ďalší let.
PS: Ďakujem všetkým, bez ktorých by tento článok nikdy nevznikol, najmä kapitánovi Michalovi Valušiakovi, kopilotovi Igorovi Halandovi a autorom autogramov na cockpit permite.
