„Mě láka velice
pochod Praha-Prčice..."
Podobný pocit som mala pred šiestimi rokmi počas môjho pobytu v Perugii. Vtedy som ukecala venezuelskú spolubývajúcu a vyrazili sme peši z Perugie do Assisi. Kamaráti si síce ťukali na čelo a tvrdili, že to v žiadnom prípade nedokážeme, lebo je to po a) ďaleko, po b) nie je tam normálna cesta, iba diaľnica a po c) skoro ráno je strašná zima a odmrzneme (bol koniec apríla). Nakoniec sme to aj s prestávkami zvládli za 5 hodín, zopár ďalších sme sa motali po Assisi a po návrate (vlakom) sme si to ešte vybehli hore kopcom zo stanice do centra Perugie. A endorfínov sme mali toľko, že by sme snáď vybehli aj na Everest. Keď som sa neskôr zoznamovala s ďalšími študentmi, občas mi niekto povedal „ty si tá, čo išla do Assisi peši". A potom sa začala rozoberať náboženská otázka. Ale ja som nešla do Assisi na púť, ja som si ho len chcela pozrieť a vybrať sa tam po vlastných mi pripadalo ako príjemný spôsob dopravy. Nakoniec mal ten deň pre mňa úplne iný význam, zistila som, že po necelom mesiaci dokážem celý deň komunikovať v taliančine. Celú cestu sme totiž prekecali.
Tentokrát sa mi v hlave usídlila myšlienka na pochod do Prčice. A tak na internete zisťujem nejaké bližšie informácie (podľa diskusie na stránke pochodu je to vraj pre českých turistov niečo ako Mekka pre moslimov), a v piatok popoludní už sedím v žltom autobuse smer Praha.
„...zakoupím si střevíce
a hbitě vyrazím..."
Nasledujúce ráno prichádza skorý budíček a presun na železničnú stanicu. Mimoriadny vlak sa plní pochodníkmi každého veku. Vystupujeme v Bystřici u Benešova odkiaľ je to do Prčice 35 kilometrov. Väčšina účastníkov sa vezie do nasledujúcich staníc a vyráža na niektorú z ďalších trás. Tých je k dispozícii vyše 20. Po reálnom zhodnotení našich schopností, dopravných možností a očakávanej vonkajšej teploty to vyhrala už spomínaná trasa z Bystřice, kde sa po príchode vlaku vytvoril rad pochodníkov čakajúcich na registráciu.
S mapou v ruke a prvou pečiatkou na nej vyrážame. Míňame miestne letisko a čoskoro prichádzame k prvej reštaurácii. „Skúška vôle," ozve sa z davu spolupochodujúcich. Tí, ktorí podľahli, postávajú pred budovou s pollitrákmi v ruke. My pokračujeme ďalej, cez dedinky i poľnými cestami, pomedzi polia a rybníky ku kontrolnému punktu na zámočku v obci Vrchotovy Janovice.
Do mapy dostávame pečiatku a po krátkej pauze ideme ďalej. Za sebou máme 13 kilometrov a do Prčice ostáva ešte 22. Mimochodom, pochoduje sa do Prčice, názov obce je ženského rodu, pokiaľ vás niekto posiela „do prčic", pravdepodobne má na mysli úplne iné miesta.
Zdá sa, že majiteľ tohto domu necháva odkazy pochodníkom pravidelne. Pod aktuálnym nápisom sa dajú rozoznať písmenká toho predchádzajúceho: „Nespěchejte, Prčice jsou všude".
Kochajúc sa stredočeskou krajinou nasledujeme oficiálne i neoficiálne značenie k ďalšiemu kontrolnému punktu. Ten sa nachádza v autobusovej zastávke v obci Vojkov. Do cieľa ostáva 15 kilometrov. Fajn, väčšiu časť už máme za sebou.
„Jsou plné pohody,
ty dálkové pochody,
bez chleba a bez vody
já k cíli dorazím..."
Hladom a smädom na tomto pochode nikto netrpí. Dedinské hospody sú pripravené na nápor vysmädnutých pútnikov a miestni občania sa tiež chopili príležitosti a popri trase vznikli improvizované občerstvovacie zariadenia. V ponuke sú klobásy, langoše a samozrejme pivo. To dokonca v rámci promo akcie jedného pivovaru zdarma. Na jednom mieste a v rozumnej miere samozrejme.
So zvyšujúcim sa počtom kilometrov v nohách stretávame stále tých istých pochodníkov, ktorí majú približne rovnaké tempo: rodinku, ktorú sme stretli už na električkovej zastávke v Prahe, skupinu mladíkov so psom, slečnu v sukni, pána s dáždnikom, uja s igelitkou, ukecaného chlapíka v bledomodrom tričku, štyroch raperov s rádiom... Občas s niektorými prehodíme pár slov, ďalší sa zasa chcú zoznamovať: „Kampak jdete, slečny?"
Pred obcou Mezné stretávame pána na bicykli. „Usmievajte sa, už je to len kúsok," oznamuje nám. Organizátorka na tajnej kontrole v tej istej obci - to aby náhodou nikoho nenapadlo podvádzať a dopraviť sa do Prčice inak ako po vlastných - nám dáva ďalšiu pečiatku a dodáva informáciu, že do cieľa ostáva 9 a pol kilometra.
Kráčame mlčky, už ani rozprávať sa nám veľmi nechce. Okolím sa už nevládzeme kochať a keď sa pred nami zjaví veža prčického kostolíka, zbierame posledné zvyšky energie.
Z nohy na nohu, unavená, o odtieň opálenejšia, pokrytá zmesou potu, prachu a opaľovacieho krému, prichádzam na prčické námestie. Konečne v cieli. Zvládla som to.
Predkladám opečiatkovanú mapu a dostávam tmavomodrú plastovú botičku - prčický škrpál. A keksík od sponzora. Ďalší sponzor zasa ponúka nealkoholické pivo na doplnenie vypotených minerálov.
Na námestí je plno. Stánky s jedlom, perníkmi i všakovakými čačkami ako na každom jarmoku. Ešte foto so sochou botičky (a prehľadom turistickej obuvi pochodníkov) a v informačnom stánku sa dozvedáme, že na 46. ročník pochodu Praha-Prčice sa vydalo 19527 pochodníkov. Trasu Jardy Bursíka z Bystřice si vybralo 915 ľudí. Najviac pochodujúcich vyrazilo z Votic - dospelácku trasu šlapalo 3595 a detskú 3475 účastníkov. Na 70-kilometrovú štreku z Prahy si trúflo 430 pochodníkov, do pol piatej popoludní dorazili do Prčice šiesti. Prvý vraj už o trištvrte na tri. Údajne celú cestu bežal. Dotyčný má môj neskonalý obdiv. Vlastne všetci, ktorí sa v sobotnej horúčave vydali na pochod dlhý 70 kilometrov. Ja by som to nedokázala.
Kyvadlovou dopravou sa presúvame na železničnú stanicu do obce Heřmaničky. Spolu so spotenými účastníkmi a unavenými psami všetkých možných rás čaká na vlak aj papagáj pokojne sediaci na pleci svojho majiteľa. Ten má okolo krku zavesených 27 botičiek. Netuším, či niektorá z nich patrila papagájovi...
„Určite nejsem sportovní typ,
obtíže velké dělá mi shyb.
Není mi dána pohyblivost,
jednoho rána řekl jsem: Dost!"
Po dlhom dni sa vraciame do Prahy. Chodidlá pália, pobolieva koleno, ale žiadna svalovka sa nekoná. Asi to so mnou nie je až také zlé.
„Zdrávi došli!"
