Zastavíme sa pri kostole, v ktorom práve končí ranná omša, v sympatickej kaviarni na raňajky, a potom sa už pred nami na konci ulice zjaví akvadukt, jeden z najvýznamnejších pozostatkov rímskej ríše na území Španielska.
Je obrovský. A ľudia pri ňom takí maličkí. Jeho takmer tridsať metrov vysoké oblúky tvoria jednu stranu námestia. Užasnuto dvíhame hlavy nahor a obdivujeme dokonalé dielo rímskych staviteľov. Ako niečo takéto, postavené z kameňa bez akéhokoľvek spojovacieho materiálu, mohlo pretrvať dve tisícročia? A čo asi tak ostane po nás?
Námestie je takmer prázdne. Je pracovný deň, mimo hlavnej turistickej sezóny, a je chladno. Ráno v správach spomínali, že na Španielsko udrela zima a mráz, a ukazovali ako sa dajú zaizolovať vodovodné trubky.
V Segovii už teplota stúpla nad nulu, ale ráno je sychravé a zamračené. Do zvyškov snehu, ktorý sa ešte nestihol roztopiť, ktosi vyšľapal srdiečko.
Cez deň sa oblaky pomaly trhajú a akvadukt sa nám ukáže ožiarený slnečnými lúčmi a s modrou oblohou. No na niektorých kameňoch stále leží sneh.
Od akvaduktu pokračujeme smerom do centra. Na námestí pri katedrále sa dopoludnia koná trh, popoludní tu nájdeme už len upratovaciu službu.
Vchádzame do gotickej katedrály. Pozrieme si malé múzeum a nevynecháme krížovú chodbu. Dvor pokrýva sneh, slniečko sem ešte poriadne nezasvietilo.
Prázdnymi uličkami prechádzame na opačný koniec mestečka, k zámku Alcazar. V tomto ročnom období si Segovia užíva relatívny pokoj, no je mi jasné, že v lete sú ulice plné turistov.
Alcazar so svojimi vežičkami bol údajne inšpiráciou pre Popoluškin zámok v Disneylande. Pôvodne postavený ako pevnosť, neskôr bol prebudovaný na rezidenciu pre kastílskych panovníkov. V druhej polovici 19. storočia vyhorel, po rekonštrukcii slúžil pre potreby armády a dnes je v ňom múzeum.
Stúpame na vežu Torre de Juan, z jej terasy je nádherný výhľad na okolie. Obzor lemujú zasnežené kopce, staré mesto je obklopené hradbami a tomu všetkému dominuje katedrála.
Na strome pred zámkom vidíme bociany. Nejaké sme videli hniezdiť aj v parčíku neďaleko katedrály. Prekvapuje ma to. Veď sme sa učili, že bociany na zimu odlietajú do teplých krajín, až kamsi do strednej či južnej Afriky, februárovú Segoviu by som teplou krajinou rozhodne nenazvala. Ale zdá sa, že pokiaľ sa z ľudí čoraz viac stávajú vtáci sťahovaví, ktorí opúšťajú rodné hniezdo a lietajú po svete, medzi bocianmi sa nájdu jedince, ktorým sa sťahovať nechce.
