Koloseum zvnútra som naposledy videla pred pätnástimi rokmi. Prichádza čas na zopakovanie návštevy amfiteátra Flaviovcov. V čase starovekého Ríma tu počas hier musela byť úžasná atmosféra. Dnes tisícky divákov nahradili turisti, zopár novodobých gladiátorov postáva vonku pred objektívmi fotoaparátov a namiesto divých šeliem tu nachádzame spiacu mačku.
Zvykáme si aj na miestnu dopravu. Červená na semafore sa mení na zelenú bez oranžového varovania. Vrháme sa autám pod kolesá ako miestni. MHD je celkom fajn, metro chodí často, električka relatívne tiež, autobusy ako ktoré a ako kedy. Revízori občas. Taxíky stále a ani nie sú drahé. A keď navigácia v uličkách zlyháva, taxikár šoféruje s mapou na volante.
Prechádzame bezpečnostnou kontrolou a po mnohých rokoch opätovne vystupujem na kupolu katedrály Svätého Petra vo Vatikáne. Je odtiaľ nádherný výhľad na Rím i záhrady pápežského štátu.
Ideme aj do podzemia, k hrobkám pápežov. Odkedy som tu bola naposledy, jedna pribudla. Obložená kvetmi. Bezpečnostná služba dozerá na nefotenie a poháňa návštevníkov, aby postupovali ďalej. Ak sa chcete pomodliť pri hrobe Jána Pavla II., postavte sa dozadu. Pomedzi vás a hrobku sa budú prechádzkovým krokom presúvať turistické skupiny.
Meno poľského pápeža je použité aj v názve v októbri otvoreného baru prevádzkovaného katolíckou cirkvou. Nachádza sa na korze, v hrobke kostola. Organizujú tu rôzne akcie, koncerty. Na jedno pivo celkom fajn miesto. Na to druhé je lepšie vyliezť niekam von.
V baroch a reštauráciách tu postretáte celý svet. Ako hostí, aj ako personál. Drinky vám nosí Maďar, víno nalieva Čiernohorec, dezert prinesie mladík z Luxemburska a pizzu občas servíruje chlapík, ktorý je na originál Taliana predsa len trochu pritmavý, a meno Giorgio začal používať až po odchode z rodného Bangladéša.
Caracallove kúpele vybudované v treťom storočí boli obrovským komplexom bazénov s teplou i studenou vodou. Vyzdobené sochami i mozaikami dokázali poskytnúť „wellnes služby" až 1500 návštevníkom naraz.
Na talianskych piazzach sa stále niečo deje. Vystupujú pouliční umelci - hudobníci, živé sochy, kresliči obrázkov, trošku mimo rytmu tancujúci Micheal Jackson. Pomedzi turistov pobehujú predavači všetkého - letia šatky, kabelky, lietajúce plastové farebne blikajúce blbosti, automatický vyfukovač bublín, pri náznaku zrážok dáždniky všetkých farieb a veľkostí. A samozrejme nechýbajú rozdávači ruží, ktorí vám kvetiny strkajú do rúk a následne očakávajú nejaký ten finančný príspevok. Kolorit ulíc je - ako v každom veľkom meste - doplnený žobrákmi a bezdomovcami.
Koho omrzia ulice, môže zamieriť na trh. Tam sa dá kúpiť všetko - od oblečenia, výbavy domácnosti, kufrov, kabeliek, jedla, kozmetiky, kníh až po starožitnosti. Občas aj domáce zvieratá. A nachádzam aj „škrupinkárov".
Pyramídy nie sú len v Egypte, jedna je aj v Ríme. Cestiova hrobka postavená z carrarského mramoru pár rokov pred narodením Krista. Vedľa nej sa nachádza cintorín, kde si celkom v pokoji nažívajú mnohofarebné mačky.
Na neskorú jeseň je príjemne teplo, na Slovensku sa pomaly začínajú vianočné trhy, a v Ríme namiesto na varené víno ideme na zmrzlinu. Napríklad do zmrzlinárne tesne vedľa Vatikánu, kde jeden z mladíkov za pultom komunikuje roztomilou slovenčinou: „Akú chceš? Ešte jednu? Chceš šľahačku? Chceš lyžičku?" A zmrzlina je samozrejme božská. Heslo mesiaca znie „Ak existuje raj, tak tam podávajú talianske gelato a prosciutto crudo." No vo chvíľach nostalgie za domovom si radšej ukrajujem trojcentimetrové „plátky" loveckej salámy zo železných zásob.
Posledný večer mierime do našeho obľúbeného baru neďaleko Ponte Milvio. Zvykli sme si sem chodievať na „aperitivo" - k podvečernému drinku máte možnosť nabrať si jedlo z bufetu. Rozličné druhy šalátov, bruschetty, grilovaný baklažán či nakladané papričky. Výborná ľahká večera v cene jedného piva či koktejlu. Občas dvoch... Alebo troch...
Nepotrebujem hádzať mince do fontány Di Trevi, viem, že sa sem ešte vrátim.
Arrivederci, Roma!
