A z nasledujúcich výletov potom ďalšie. Ani zďaleka to však nebola nejaká plánovaná zbierka a tak z niektorých krajín, ktoré som navštívila, žiadnu príveskovú pamiatku nemám. Benelux je zastúpený iba Holandskom a z celej Škandinávie mám len trajekt spoločnosti Viking Line.
Postupne pribúdali prívesky z okolitých krajín.
Z Poľska potom ešte jeden, spomienka na dva nádherné týždne na plachetnici. So želaním od Neptúna. Vraj môže slúžiť aj ako žetón do supermarketového vozíka.
Slovensko nemôže chýbať.
Hamburg je jediné nemecké mesto, v ktorom som strávila viac ako pár hodín.
Neskôr som si už prívesky kupovala zámerne. Len taký s nápisom Slovinsko som v turistických obchodíkoch nenašla, takže odtiaľ iba jaskyňa Postojna. Tuším sa tam ešte musím vrátiť.
Ďalšie južanské krajiny už svojho zástupcu majú. A keď nie krajina, tak aspoň mesto.
Z Cypru mám prívesky dva - jeden z gréckej a druhý z tureckej časti.
Nechýba Londýn a britská kolónia Gibraltár.
Najviac príveskov pochádza z Talianska. Asi preto, že som tam s výnimkou rodnej vlasti strávila najviac času. A tak vlastním taliansku čižmu, ostrovné regióny Sicíliu a Sardíniu, zopár miest...
Z Turína mám rovno tri, prvý som si kúpila pred desiatimi rokmi, druhý v tvare Mole Antonelliany, symbolu metropoly Piemontu, sa mi zapáčil počas ďalšej návštevy. No a tretí - keď je človek niekde počas olympijských hier, tak je priam nevyhnutné zakúpiť si niečo s piatimi kruhmi.
Ešte jeden prívesok je spojený so športovým sviatkom - futbalovým šampionátom. Doniesla mi ho mama zo služobky. Maskot drží taliansku vlajku. Majstrovstvá sa konali vo Francúzsku a tie s vlastnou zástavou už miestni fanúšikovia vykúpili. Ale pre mňa aj tak vždy bola jednotkou squadra azzura. Hoci vo štvrťfinále Taliani podľahli neskorším majstrom Francúzom.
Niektoré prívesky majú podobný dizajn. Mení sa len symbol krajiny a nápis. Pravdepodobne sú všetky Made in China.
Kedysi som si každý nový prírastok pridala na kľúče k ostatným. Postupne sa však zväzok stával trošičku objemným a na tú kopu kovu som pomaly potrebovala zbrojný pas. A tiež som sa bála, že švajčiarsky zvonček neprežije nešetrné zaobchádzanie, odtrhne sa a niekde ho stratím. Podobne ako sa to stalo Eiffelovke - čím dobrovoľne priznávam, že prívesok z prvého obrázku nie je najstarší, pôvodná Eiffelovka skončila svoju púť pred pár rokmi na jednej chate na strednom Slovensku. Ďalšiu mi z Paríža doniesla kamarátka.
Čo však s kopou príveskov? Riešenie sa našlo. Malo podobu opasku v tvare reťaze. Spomienky potom viseli na stene nad mojou internátnou posteľou. Až raz spolubývajúca zahlásila, že tá reťaz vyzerá ako úsmev. Viac nebolo treba a počas tvorivých internátnych večerov k úsmevu pribudli oči, nos a vlasy, červené mašle a piercing obočia. Zrodila sa Karolínka, ďalšia spolubývajúca, ktorá nám strážila izbu a vždy mala dobrú náladu.
V časoch môjho detstva deti nosili kľúčik na šnúrke okolo krku. Dnes na krku nosíme ID karty a mobily a na zväzku kľúčov nám k tomu od bytu a od brány pribudli aj USB. A moje kovové spomienky zavesené v dvoch radoch na reťazi (opasok už dávno nepostačuje) strážia dvere mojej detskej izby a čakajú na ďalších zahraničných kamarátov.
